Jedna z najznámejších filmových kníh v dejinách – Rozhovory Hitchcock – Truffaut (v Československu vyšla v roku 1987) – sa konečne dočkala filmovej podoby. Osobne to považujem za mimoriadne šťastné riešenie. Samotná séria rozhovorov bola jednak zvukovo a fotograficky zaznamenávaná a zároveň sa pre cinefilnú rozpravu o filmovom štýle nič nehodí viac ako reálne filmové ukážky. Z čoho však vyplýva sláva tejto knihy? Jednak z nej cítiť Truffautovu hlbokú úctu k dielu Alfreda Hitchcocka, čo v dobe jej realizácie nebolo samozrejmosťou. Hitchcock bol označovaný za „remeselníka“ poprípade za autora podradných žánrových titulov. Boli to práve autori francúzskej novej vlny a kritici okolo Cahriers du Cinema, ktorí začali Hitchcocka adorovať a objavili v jeho filmoch nezameniteľný štýl.

Ďalším dôvodom je obrovská láska k filmu, ktorú cítiť z vyjadrení oboch aktérov rozhovoru a ktorá je priam až nákazlivá. V neposlednom rade ide o rozhovor dvoch zasvätených ľudí. Nielenže sú to obaja filmoví tvorcovia a profesionáli, ale navyše prejavujú aj hlbokú znalosť problémov filmového štýlu a rozprávania.
KINEMAVIDEO4162. Snímka Kenta Jonesa tieto prvky rozvíja a nestáva sa tak len obyčajnou vizualizáciou téz. Samozrejme, kniha je predsa len informačne o niečo bohatšia a teoretickejšia, ale film zachováva jej podstatu a preberá z nej to najdôležitejšie. Dynamika celej knihy i filmu vyviera najmä zo stretu dvoch odlišných svetov. Na jednej strane stojí mladý francúzsky filmár, intelektuál a bývalý kritik, ktorý stál pri zrode toho, čo dnes poznáme ako „Francúzska nová vlna“. V období pred rozhovormi (rok 1962) nakrútil iba tri filmy, ale už bol jednou z popredných osobností svetového filmu.
Alfred Hitchcock mal v tom období už 63 rokov a väčšinu tvorby aj života za sebou. Bol tvorcom, ktorý takmer celú svoju kariéru prežil vo vnútri striktného hollywoodskeho štúdiového systému, čo častokrát viedlo jeho kritikov k tomu, že odmietali nazerať na jeho tvorbu ako na umenie. Na druhú stranu však zostal počas celej svojej kariéry verný thrillerom, čo mu vynieslo prezývku „Majster napätia“.

Je fascinujúce sledovať intelektuálne výmeny medzi týmito dvomi mužmi, hoc Truffaut bol predsa len v podriadenejšej pozícii. Skvelá je predovšetkým sekvencia, kedy Hitchcock hovorí Truffautovi, že vysvetľujúci dialóg hlavného hrdinu bol v jednej zo scén jeho filmu Nikto ma nemá rád zbytočný. Príklad by si z toho mohli zobrať aj viacerí slovenskí tvorcovia, ktorí majú priam obsedantnú potrebu niečo duplicitne vysvetľovať a to aj v prípade artových filmov.
Snímka tak ukazuje, že režiséri v minulosti dokázali premýšľať o tvorbe mimoriadne analyticky a prenikavo a že formálne ozvláštnenia vyplývajú zo sústredeného uvažovania nad každou jednou čiastočkou mizanscény. Predovšetkým Hitchcock mal v hlave vždy mimoriadne presnú predstavu o každej jednej scéne vo filme. Z toho potom vyplýva jeho trochu nadnesené prirovnanie hercov k dobytku.
Vrcholom filmu sú analýzy niekoľkých scén z troch Hitchcockových filmov – Psycha, Vertiga a Vtákov. Práve na nich je nám ilustrované Hitchcockove myslenie a tvoria emocionálne vrcholy celého rozprávania.

Snímka do rozhovorov pripája aj názory súčasných režisérov, ako napríklad Martina Scorseseho, Davida Finchera, Wesa Andersona, Richarda Linklatera, Paula Schradera, Petera Bogdanovicha a Kijošiho Kurosawu. Tí sa vyznávajú z lásky k Hitchcockovým filmom a priznávajú vplyv tejto knihy na ich vlastnú kariéru. Niektorí tiež prinášajú zaujímavé a podnetné interpretácie jeho filmov, ktoré môžu byť zaujímavé aj pre súčasných kritikov.
Všetci do jedného sa zhodujú na tom, že Hitchcock bol výnimočný formálny inovátor, ktorý navyše dokázal do filmov systematicky vkladať svoje obsesie a fóbie. Film sa preňho stal v podstate prostriedkom psychoanalýzy. Bol teda auteurom v pravom zmysle slova.
Hitchcock/Truffaut (Francúzsko/USA, 2015, 79 min.)Réžia: Kent Jones. Scenár: Kent Jones, Serge Toubiana. Hrajú: Mathieu Amalric, Wes Anderson, Peter Bogdanovich, Arnaud Desplechin, David Fincher...