Filmový variant smutného klauna, chorého lekára či deprimovaného psychiatra. Ústrednou postavou je psychiatrička Hana. Vidíme ju v aute počas dopravnej špičky. Zjavne nestíha a je z toho nervózna. Vzápätí má kolíziu s autom nechutného zbohatlíka, ktorú totálne nezvláda. Takto rozložená vchádza do ambulancie, kde na ňu čakajú ľudia so svojimi problémami.

Kto od Věry Chytilovej očakáva babičkovský nadhľad či láskavé príbehy, nedočkal sa. Pani Věra je stále plná energie. Film svojim šialeným tempom, pulzujúcim rytmom a expresívnosťou pripomína skôr Panel story alebo Sedmikrásky než autorkine diela z 90. rokov. Komické príbehy sa striedajú s tragédiami, kratučké fragmenty prekladajú zápasy postáv, ktoré režisérka sleduje pozornejšie. Pocit neistoty, „roztrasenosti“ zvyšuje nervózna ručná kamera Martina Štrbu.
Okrem psychiatričky Hany (Jana Janěková) je dominantnou postavou galeristka Eva (výborná Jana Krausová), atraktívna žena v stredných rokoch, ktorá sa potáca v naivnom vzťahu s kamarátom svojho syna. Bolek Polívka hrá bohatého podnikateľa Duba, ktorého zvláštnosťou je, že sa nápadne podobá na známeho herca Polívku. Problémom filmu je jeho monotónnosť, a trochu aj prázdnota. Postavy sa nerozvíjajú, autorský názor nie je ani naznačený. Podľa režisérsky je film o tom, že „každý máme svoje problémy“. Nie je to príliš málo, pani Věra?, spýtal by sa Jára Cimrman idúc okolo.


Rozhovor s Věrou Chytilovou
Keď sme si podali ruky, povedal som jej, akým zážitkom bol pre mňa film Ovoce stromů rajských jíme. „Ale to byl těžký film,“ povedala a priviedla ma do pomykova tak, že som povedal niečo v tom zmysle, že sa mi napriek tomu veľmi páčil. „Takže se vám líbil i když jste mu nerozuměli,“ v podstate dosť presne skonštatovala Věra Chytilová. Výborný začiatok rozhovoru, pomyslel som si.
Je pravda, že film Hezké chvilky bez záruky mal byť pôvodne seriál?
Áno. Od známej som vedela o ľuďoch, ktorí chodia do psychiatrickej poradne. Najprv som s tým súhlasila, no potom sa mi to prestalo páčiť. Keby ste chceli robiť filmy o jednotlivých prípadoch, každý z nich by musel mať dramatický oblúk aj s vymyslenou pointou, a to ma nezaujímalo. Fascinovalo ma, ako tieto príbehy jeden na druhý narážajú. Tí ľudia o sebe navzájom ani nevedia. Každý si myslí, že len on má problémy. Chcela som, aby si ľudia uvedomili, že všetci máme nejaké problémy. Nie sme v tom sami. Každý vidí len sám seba a potom je sám sebe smiešny. Alebo je nešťastný, zúrivý a rozmýšľa o samovražde.
Nie je v tom filme málo nádeje?
Neviem, aká nádej by tam mala byť. Človek je ukolísaný rozprávkami, a pritom nakoniec všetci zomrieme. Nádej je v tom, že život neprejde nezmyselne, že bude niečím naplnený. Nádej je v tom, že sa človek nezaujíma len o seba, ale aj o ostatných. Ale nechať sa ukolísať pocitom, že je všetko v poriadku, to ma vôbec nebaví.


Do akej miery máte svoje filmy od začiatku premyslené?
Na začiatku musíte vedieť, čo chcete povedať. No a potom sa to pokúsite zobraziť. Nemusíte pritom poznať riešenie. Ľudia chcú filmy, ktoré poznajú riešenie, ktoré im povedia, čo s tým. Chcú happyend a nemusí byť ani šťastný. Mňa zaujímajú dilemy. Tie neriešite. Človek sa musí naučiť žiť v tom, že riešenie neexistuje.
To sa dá dosť ťažko naučiť, nie?
Určite. Ale ľudia sa hádajú o všelijakých hlúpostiach a nerozumejú tomu, že názory musia jednoducho stáť vedľa seba. Ja však často pozorujem, že niekto, len čo zistí, že máš iný názor, tak sa na teba naštve. Namiesto toho treba počúvať a rozprávať sa.
Viete si predstaviť, že by ste dnes boli architektka?
Ale áno. Keby ten osud nebol taký zamotaný... Ja som začala študovať architektúru a zamilovala som sa. Lenže ten človek bol emigrant a v Čechách bol ilegálne. Začali sme spolu chodiť a ja som bola taká zamilovaná, že som ho chcela nasledovať do emigrácie. On však zmizol, myslela som si, že do cudziny. Neskôr som dostala moták z väzenia. Odsúdili ho na 20 rokov, z toho 10 si odsedel. Ja som však už z architektúry odišla a nemohla som sa vrátiť. Diali sa so mnou veci, začala som si privyrábať ako modelka, dostala som sa na Barandov a tam ma to zaujalo.


Čo vás zaujalo na filme?
Vždy som mala záujem o literatúru a o výtvarné umenie a vo filme máte „ze všeho kousek“. Ide tam o literatúru, ktorú treba stvárniť. Aj keď už, povedzme, máte hotový scenár, hľadáte spôsob obsadenia a už tým obsadením sa literárny zámer formuje. Alebo aj deformuje.
Pamätáte sa na prvé filmy, ktoré vás zaujali?
Ešte na škole to bol dokument Divoké oko. Zaujalo ma experimentálne kino, americký underground. Uvedomila som si, že sú veci, ktoré sa nedajú vypovedať inak než filmom.
Potom ste išli študovať na FAMU?
Na Barandove bolo vtedy viacero nevyštudovaných ľudí, ktorí tam robili napríklad asistentov réžie a postupne si začali prinášať vlastné témy a nakrúcať filmy. Pre ženu to však bolo nemysliteľné. Bez školy ma nechceli k ničomu pustiť. A tak som v roku 1956 išla študovať. Chcela som o filme vedieť maximum a potom si to sama skúsiť.
Hezké chvilky bez záruky (ČR, 2006, 108 min.) Réžia: Věra Chytilová. Scenár: Věra Chytilová, Kateřina Irmanovová. Kamera: Martin Štrba. Hudba: David Kraus. Hrajú: Jana Janěková, Boleslav Polívka, Jana Krausová, David Kraus, Igor Bareš, Jiří Ornest, Rudolf Jelínek, Alena Vránová, Barbora Hrzánová
Text bol publikovaný v týždenníku .týždeň.