Pri dobrých knihách sa mi stáva, že keď ich dočítam, ešte niekoľko dní žijem daným príbehom, kým vyprchajú dojmy, ktoré vo mne vyvolal. Keď som 10. septembra 2001 dočítal Harryho Pottera a ohnivú čašu, ostal vo mne znepokojivý pocit, že do sveta vstúpilo veľké, nefalšované zlo. Na druhý deň som si zapol CNN a uvidel som lietadlo plné ľudí pikovať do steny mrakodrapu. Dve veže boli pár minút pred pádom. Možno práve preto môj nepokoj trvá v akejsi forme dodnes – a možno aj preto považujem štvrtý diel rokfortskej ságy za doteraz najsilnejší.

Bol som veľmi zvedavý, ako si režisér Mike Newell poradí s týmto pozoruhodným a opäť mimoriadne rozsiahlym dielom. Keď začali po internete prichádzať všeobecne nadšené ohlasy a podozrivé množstvo recenzentov hovorilo o Ohnivej čaši ako o “doposiaľ najlepšej adaptácii,” dovolil som si štipku opatrného optimizmu. Po osobnej skúsenosti sa môžem k pochvalným hlasom s čistým svedomím pridať. Z kina som odišiel s nádherným vedomím, že pri tvorbe tohto filmu sa zišli ľudia, ktorí knihu dôkladne, do hĺbky pochopili (alebo ju aspoň vnímajú podobne ako ja).


Najviac ma teší, že J.K. Rowlingovej a scenáristovi Stevenovi Klovesovi sa naozaj podarila majstrovská adaptácia deja, podstatne prevyšujúca tie predošlé. Kým pri prvých dvoch dieloch mnohým vadilo otrocké a prehustené vŕšenie obsahu kníh, pri Väzňovi z Azkabanu zas mňa osobne rozladilo vynechanie príbehu Záškodníkov. Dodnes si myslím, že išlo o príliš hlboký sek, ktorý znemožnil pochopiť záver tretieho dielu bez barličky knižnej predlohy. Zdá sa však, že Kloves, Rowlingová aj Newell našli zlatú strednú cestu – všetko dôležité z knihy ostalo zachované, vypadlo len to nadbytočné, všetko má spád a nič nevyšlo ako uponáhľané.
Niektorým ľuďom – vrátane kolegu Vlada Kureka – vyrazilo dych vynechanie finálového zápasu Svetového pohára v metlobale, no musím povedať, že dôležité udalosti pred a po zápase sú spracované veľmi dôkladne a navodzujú výborne vystihnutú atmosféru. Samotný zápas navyše neprináša do deja žiadne nové informácie a keby uberal miesto ostatným scénam, bolo by výsledkom práve ono nešťastné náhlenie, známe z prvých dvoch častí. Podobne odvážnych, ale rozumných rozhodnutí je vo filme viacero. Dá sa povedať, že boli zoštíhlené alebo vynechané scény, ktoré sa v jednotlivých dieloch opakujú s drobnými obmenami (Dursleyovci, cesta na Rokfort, metlobal) a niektoré okrajové dejové línie boli tiež okresané alebo vypustené (napätie u Weasleyovcov, problémy s Ritou Skeeter, predsudky madam Maxime).
O to viac ma potešilo, že sa z Ohnivej čaše nestal jednostranný “akčňák” s témou Trojčarodejníckeho turnaja. Magickým predvádzačkám a medziškolskej rivalite zdravo konkuruje Vianočný bál a čisto nemagické problémy s ním spojené. Aj keď bolo vo Väzňovi z Azkabanu vykreslenie nastupujúcej puberty trojice hrdinov dosť šikovné, oproti ľahkosti Mikea Newella si Alfonso Cuarón ani neškrtne. Pre Newella ide o domáce územie a spôsob, akým zužitkoval Rowlingovej prvotriedne dialógy, nemá chybu. V jeho podaní vyznievajú všetky rozpačité, neisté a nervózne momenty vierohodne, ale zároveň sa na nich dá s pochopením zasmiať. Myslím, že keby som mal 14 rokov, ocenil by som túto stránku Ohnivej čaše ešte viac.


Nechcem však vyvolať dojem, že by sa nikde nečarovalo a že by Harrymu nehrozilo nebezpečenstvo. Trojčarodejnícky turnaj poskytuje príslušnú dávku adrenalínu, pričom je správne kladený dôraz na prvú disciplínu (Harry pri nej najmenej vie, do čoho ide). Všetky turnajové sekvencie však majú svoje čaro a hoci netrvajú dlho, nepôsobia dojmom “povinnej jazdy.” Okrem toho intrigy a zvláštne udalosti okolo turnaja postupne spletajú fascinujúcu sieť, ktorej vyústením je verne spracovaný a dobre dávkovaný záver.
Jednou zo slabín predlohy je relatívne pasívna úloha, ktorú má Harry vo vývoji udalostí. Je v podstate obeťou okolností a väčšinou dokáže ledva lapať dych pod lavínou nových a nových nástrah (magických aj romantických). Tento faktor predstavuje ošemetný problém nielen pre scenáristov, ale aj pre Daniela Radcliffa, pretože jeho postava by úplne zlyhala, keby sa obmedzil na síce výstižnú, ale jednotvárnu bezradno-rezignovanú polohu. Našťastie vie do svojho výkonu primiešať práve toľko vzdoru a prchkosti, aby svojho Harryho spravil zaujímavým. Nehrá síce dokonale (vlastne u každej z trojice hlavných postáv sa dajú nájsť momenty, ktoré nezaberú), ale to dôležité zvláda s prehľadom. Rupert Grint v úlohe Rona je v každom dieli menej a menej ľavý, jeho herectvo pomaly aj začne mať šmrnc. Z trojice má však stále jasne navrch Emma Watson, ktorá pridáva svojej Hermione popri citovej zrelosti aj čoraz hlbšiu výrazovú škálu. Pokiaľ ide o vek a výzor predstaviteľov našich hrdinov, zatiaľ sa to dá zniesť, ale keď bude mať v roku 2008 premiéru Polovičný princ – ak všetko pôjde, ako má – budú už vyzerať dosť prerasteno. O poslednom dieli radšej nechcem rozmýšľať.
Výkony ostatných stálych protagonistov sú na štandardne vysokej úrovni (Alan Rickman opäť predvádza absolútne bezchybného Snapa, hoci na minimálnom priestore). Dokonca aj Michael Gambon sa rozhýbal a jeho Dumbledore už nie je taký vyblednutý ako v predošlom filme. Obsadenie nových postáv bolo nanajvýš zaujímavé a vcelku vydarené. Alastair Moody v podaní Brendana Gleesona mi typovo ani trochu nesadol, ale treba uznať, že úlohu zvláda bez problémov. No Ralph Fiennes ako Voldemort doslova exceluje (škoda, že nemôžem povedať nič bližšie). Je možné, že sa dal veď-viete-kto, znázorniť lepšie, ale neviem si nič také predstaviť – je to tvrdý oriešok.


Vizuálne spracovanie celého filmu je ukážkovým príkladom réžie, kamery, strihu aj trikovej práce. Videnie a filmová reč Mikea Newella jednoducho funguje. Po relatívne drsnom “stemnení” vo Väzňovi z Azkabanu sa vraciame k rozprávkovejšiemu poňatiu (vrátil sa kameraman z Tajomnej komnaty Roger Pratt), temnota sa však nestráca, farby ostávajú tlmené a zábery majú akýsi dôkladnejší, dospelejší, premyslenejší tón – niečo ako Karel Zeman dofarbený Brunovským.
Pri sledovaní Ohnivej čaše som trošku závidel divákom, ktorí ju uvidia bez prečítania knihy. Poznanie rôznych tajomstiev jednoducho znamená, že sa človek na niektoré postavy pozerá iným pohľadom. Film ma nezmietol z nôh, nepadla mi z neho čeľusť – namiesto toho cítim akúsi tichú spokojnosť. Je to ako keď stretnete starého priateľa a zistíte, že sa nezmenil a že sa má dobre, aj keď to nemá ľahké. Znepokojenie zo záveru štvorky ostáva visieť vo vzduchu, rovnako ako tu v sivej realite pretrváva “vojna proti teroru.” Aj v Rokforte prestáva byť jasné, kto zastupuje dobro a kto len seba, kto je neškodný a kto prináša smrť. Rowlingovej próza je zväzok od zväzku dospelejšia a pokiaľ sa pretavenie ďalších dielov na filmové plátno podarí aspoň tak, ako teraz – pokiaľ sa tvorcovia budú ďalej pozorne učiť z predošlých skúseností – môžeme sa tešiť na veľké veci.
Harry Potter and the Goblet of Fire (Anglicko/USA, 2005, 157 min.) Réžia: Mike Newell. Scenár: Steven Kloves. Kamera: Roger Pratt. Hudba: JohPatrick, Doylen Williams. Hrajú: Daniel Radcliffe, Eric Sykes, Timothy Spall, David Tennant, Emma Watson, Rupert Grint, Mark Williams, James Phelps, Oliver Phelps