Keď som sa dopočul o rozdelení filmu Kill Bill do dvoch dielov, nemohol som sa ubrániť škaredým myšlienkam o ziskuchtivosti zainteresovaných. Spätne vôbec neľutujem, aj keď je pravda, že prvý diel s predstavením príbehu, animovanou pasážou a sekačkou v Dome modrých listov, v sile zážitkov vyhráva. Čo to má s Potterom? Okrem predstavenia príbehu, animovanej sekvencii a sekačke v Dome modrých oblakov ... absolútne nič. Neverím, že toto je tá lepšia polovica. A neverím, že budem spätne rád, za rozdelenie na dva filmy. 

Na ságu o chlapcovi, ktorý prežil, sa možno pozrieť z množstva rôznych uhlov. Každý z nich zákonite definuje výsledný dojem a to často celkom radikálne. Napriek tomu, že som písal recenzie na Tajomnú komnatu, Väzňa z Azkabanu, Fénixov rád a Polovičného princa myslím, že bude vhodné, ak stručne predstavím svoj vlastný uhol: Som fanúšik knižnej a filmovej verzie. V tej  papierovej badám jednoznačný a neustály progres od tretieho dielu  ďalej (s psychologickým škobrtnutím v päťke a rozpačitým naťahovaním deja v polovici sedmičky) a s uznaním kvitujem schopnosť J. K. Rowlingovej kombinovať dej a najmä písať pre stále dospelejšiu verziu detí. Film pre mňa takú jasnú postupnosť nemá. Za vrchol stále považujem Väzňa a Čašu, ktoré najlepšie spojili vizuálnu krásu, dej predlohy a filmovú reč. Príchod Davida Yatesa na režisérsku stoličku je pre mňa okamih, kedy sa obrazová podoba príbehu dostala na najvyššiu možnú úroveň (triky, rastúca temnota, artdirection), avšak vyznenie príbehu, najmä v komplikovanejších okamihoch spájania viacerých línií, dostáva menšie, či väčšie trhliny.


 Práve z toho dôvodu som celkom znepokojene sledoval, ako neslávne dopadla hlavná myšlienka Polovičného princa a nechápavo krútil pri argumentácii tých, ktorí tvrdili, že je to problém predlohy, že je to povestné ticho pred búrkou. Naopak. Polovičný princ je možno vo svojej kompaktnosti idey a atmosféry najlepšou knihou celej ságy. Keď toto autorský team nezvládol, ako si poradí so zdĺhavou a trochu nemastnou/neslanou kempovaciou časťou sedmičky? Ako si poradí s trochu komplikovaným spájaním množstva indícii, postáv a motívov?

Ak vás úvod nudil, držte si (čarodejnícke) klobúky, pridáme na rýchlosti: Inu, neporadil si a časť filmu je dosť nuda. 


Aby som však nebol príliš prísny. Yates je evidentne veľmi dobrý režisér na „svoje“ veci. Ak má jasný príbeh, jasnú motiváciu postáv a konkrétny odkaz divákovi, dokáže stvárať okulahodiace divy a hádzať na plátno plné kýble emócií. Bez rozpakov poviem, že úvod filmu mi vyrazil dych a bol možno tým najlepším, čo sága na plátne priniesla. Yates vie nielen veľmi pekne ukázať veci, vie ich aj „neukázať“ keď na ne nie je čas a napriek tomu ich zapojiť do predstáv diváka.
Režisér a jeho ľudia sa veľmi dobre vysporiadali aj s jednoznačne komornejším a civilnejším vyznením filmu. Miesto veľkolepých a  samozrejme kúzelných kulís Rokfortu, či Šikmej uličky sme väčšinu času v lese alebo v starom dome. Napriek tomu mágia obrazu krásne funguje. Hneď ako priamočiary dej: transport – svadba – návšteva ministerstva, doputuje ku križovatkám, začne rozpačito prešľapovať na mieste. Je to v prvom rade problém predlohy a scenár evidentne nepomohol ale tak. Režisér si ide prvý pre pochvalu aj pre kritiku. 


Je veľká škoda, že sa nenašla schopnosť a vôľa strednú časť (od hádky po príchod k Luninmu otcovi) nielen osekať, ale aj spracovať tvorivo. Keď sa totiž pozrieme na film pozornejšie, každá scéna má svoj význam. Každá postava, čo i len letmo na obraze, má svoje „knižné dejiny“ na ktoré film veľmi spolieha. Nerozpráva filmovou rečou iba ilustruje to, čo ste si prečítali. Ak ste neprečítali, môže to byť dosť problém. Kus toho všetkého spôsobuje obrovské množstvo dialógov. Niektoré sú dôležité, iné sú povinné. Dohromady však trochu nemastno – neslané, v dabingu priam katastrofálne. Voldemortov hlas a Ronove "Idem vrhať zaklínadlá", ma bude strašiť ešte zopár dní.
Rozprávaním príbehu o Troch bratoch sa film vrátil naspäť na správnu koľaj. Krásne animovaná a veľmi umne vyrozprávaná rozprávka má jednoduchú silu a vedie diváka k (ne)očakávanému finále. V Daroch smrti sa zomiera na začiatku aj na konci filmu a pravoverní fanúšikovia dostávajú silné impulzy do svojich sŕdc a slzných kanálikov. Tak je to správne a takto má byť. Obzvlášť pri sile s akou autori vybudovali začiatok snímky, mi moje večne optimistické Ja, natešene vzhliada k jeho druhej polovici. Čaká nás nielen pomerne stručná a priamočiará jazda k veľkému finále, ale aj nutná porcia emócii. Svet Pottera je rodinou ságou a tak je samozrejmé, že veľká časť z nich sa v konečnom dôsledku spája s rodinou Weaslyovcov. Ja osobne mám už teraz zimomriavky, keď si predstavím scénu v ktorej pani Weaslyová povie škaredé slovo. 


Keď som sa dopočul o zámere rozdeliť Dary smrti do dvoch dielov, nemohol som sa ubrániť škaredým myšlienkam o ziskuchtivosti zainteresovaných. Najmä keď obhajovali „množstvom deja“. Spätne mi je ľúto, že som mal pravdu. Stále však verím, že to nie je začiatok konca, ale iba prvý posledný diel. A ako vieme, poslední bývajú prví... Tešme sa na to, čo príde.
(recenzované po pozretí dabovanej aj originálnej verzii s titulkami. Varovanie ministerstva mágie: Dabing je humusáctvo a nezlučuje sa s čistou mágiou zážitku!)  
Harry Potter and the Deathly Hallows: Part I (USA / UK, 2010, 146 min.) Réžia: David Yates. Námet: J. K. Rowling – román Harry Potter a Dary smrti (2007). Scenár: Steve Kloves. Kamera: Eduardo Serra. Strih: Mark Day. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Daniel Radcliffe, Emma Watson, Rupert Grint, Ralph Fiennes, Helena Bonham Carter, Alan Rickman, Jason Isaacs, John Hurt, Maggie Smith