Zoe: „Nemôžeš spraviť každého šťastným.“ Poppy: „Nikomu to neublíži ak to skúsim, však?“

Keď si šťastný tlieskaj rukami...
Každý z vás určite pozná túto po celom svete známu detskú hru. Deti v materskej škole sa pri jej hraní úprimne tešia. Ten pohľad stojí za to. Sú šťastné. Veď ešte ani netušia, čo ich v živote čaká. A čo my dospelí? Zastavíme sa niekedy, počas nášho každodenného dospeláckeho zhonu a stresu, a popremýšľame na tým, či sme naozaj šťastní? Myslíte si, že by ste boli ochotní zahrať si túto hru v čisto dospelej spoločnosti? Bohužiaľ, asi ťažko. Rád by som vás zoznámil s človekom, ktorý šťastný je, a to často až neznesiteľne.




 
Poppy, hrdinka zatiaľ posledného filmu majstra britského sociálneho realizmu Mikea Leigho, je voľnomyšlienkarská učiteľka, prinášajúca nevyčerpateľný zmysel pre optimizmus do každej situácie, v ktorej sa ocitne. Pohľad do jej života ponúka citlivý, pravdivý a hlboko život potvrdzujúci prieskum najtajomnejšej a najprchavejšieho ľudského pocitu: šťastia. Jej schopnosť udržať si svoju perspektívu je vystavená skúške, keď jej ukradnú bicykel, ktorým každý deň cestuje do práce. Pôjde pešo. S nadšeným sebe vlastným sa zapíše do autoškoly. Stretáva sa tu so svojím protipólom - inštruktorom Scottom (Eddie Marsan), z ktorého sa vykľuje jej úhlavný nepriateľ – upätý cynik. Scott je tak neschopný vyjadriť svoje pocity, že pôsobí ako tlakový hrniec negatívnych emócií na pokraji výbuchu. Napätie medzi nimi narastá, no svojskú Poppy to od dosiahnutia svojho cieľa neodradí ... a život ide ďalej... 





Na plátne tak sledujeme človeka, rázne odmietajúceho podľahnúť pochmúrnej fádnosti každodenného života a svojou iskrou v očiach zažínajúceho plamienky v ľuďoch, s ktorými sa stretáva. Nie vždy je jej optimizmus pochopený, a divák si častokrát myslí, že to s Poppy neskončí dobre. Ale ona nie je hlúpa, a z každej situácie, do ktorej sa dostane, vychádza o poznanie múdrejšia a možno hlboko vo svojom vnútri aj smutnejšia. Vo svojich slabých chvíľach pochybuje nad svojím životným postojom, no nie je ochotná vzdať sa dieťaťa, ktoré nosí vo svojom vnútri.
Mike Leigh (Dve tváre Very Drake) týmto filmom opäť potvrdil predovšetkým svoju povesť zručného režiséra hercov, keď do hlavnej úlohy obsadil žiariacu Sally Hawkins. Bez Poppy by tento film nebol a bez Sally Hawkins by nebolo Poppy. Film má síce jednoduchý príbeh, ale oň vo filmoch Mikea Leigho v podstate nikdy ani nešlo. Sú to skvelí herci, ktorým dáva priestor na improvizáciu založenú na dokonalom poznaní charakterov. Herci skúšajú týždne pred začatím nakrúcania, spolu vytvárajú minulosť postáv, diskutujú o tom odkiaľ postava prichádza a kam vo filme smeruje. Na plátne potom divák sleduje postavy, ktorým verí a dokáže sa s nimi stotožniť a fandiť im – pretože ich správanie je pochopiteľné. Aj keď sa film točí okolo Sally Hawkins, za zmienku stojí aj výkon Eddieho Marsana v úlohe Scotta. 


Happy-Go-Lucky sa nemusí páčiť všetkým, niekomu vadí až „otravný“ optimizmus Poppy, inému zas absencia príbehu. Ďalší podotkne, že film je na tohto režiséra pochmúrnych realistických filmov až príliš veselý. No skúsme sa pri pozeraní tohto filmu zastaviť a naozaj popremýšľať, či sme šťastní. Či ešte vieme byť šťastní. Zabudnime aspoň na chvíľu, že sme dospelými a nechajme to dieťa v nás, aby sa tešilo. Tí, ktorí majú deti mi dajú za pravdu, že nič nie je krajšie ako úprimná radosť dieťaťa. Aj keď je to ťažké, zostaňme aspoň tam kdesi v kútiku duše navždy deťmi, aby sme si vedeli vychutnať radosť. Ozajstnú radosť. A možno si aj spolu zahráme Keď si šťastný tlieskaj rukami, bez ohľadu na to, čo si o nás kto myslí...
Happy-Go-Lucky (V. Británia, 2008, 118 min.) Réžia: Mike Leigh. Scenár: Mike Leigh. Kamera: Dick Pope. Strih: Jim Clark. Hudba: Gary Yershon. Hrajú: Sally Hawkins, Alexis Zegerman, Eddie Marsan, Sylvestra Le Touzel, Stanley Townsend, Kate O’Flynn, Caroline Martin, Oliver Maltman