Veľký manipulátor a analytik vzťahov, Michael Haneke, prichádza so snímkou, ktorá je pokračovaním, ale aj negáciou toho, čo sme mohli vidieť v Láske. Kým v Láske sme sledovali síce krutý a tvrdý, ale predsa len citom naplnený a hlboký obraz "lásky, ktorá všetko zdolá", v Happy Ende prichádza na scénu čierny humor a demaskovanie pokrytectva a prázdnoty súčasnej strednej triedy. Haneke sa však nevyjadruje len na adresu zdegenerovaných rodinných a celkovo medziľudských vzťahov, ale aj ku súčasným festivalovým trendom.

Hlavnými postavami filmu sú členovia rodiny Laurentovcov, ktorí žijú zdanlivo usporiadaný život vyššej strednej triedy. Starý pán Georges je síce trochu senilný, ale svojej rodine vládne pevnou rukou. Aspoň pri stole. Jeho dcéra Anne je riaditeľkou rodinnej stavebnej firmy, v ktorej pracuje aj jej syn Pierre. Georgesov syn Thomas je úspešný lekár, ktorý si po rozvode našiel novú manželku a zo svojich manželstiev má dve deti. Celá rodinná idylka sa však postupne začína pred očami divákov rúcať.
KINEMAVIDEO4459.
Pre celý film sú podľa mňa určujúce predovšetkým zobrazené rodičovské figúry. Anne je zarytá workoholička, ktorá ostatných posudzuje cez prizmu toho, koľko pracujú a či sú silní alebo slabí - najmä svojho syna. Nalinkovala mu život a dosadila ho na post vedúceho, avšak Pierre nie je schopný naplniť jej náročné požiadavky. Otázkou je aj Annin vzťah k mužom. Jej milenec pracuje vo firme, s ktorou chce rozbehnúť lukratívny obchod. Je za tým len vypočítavosť, alebo skutočný cit? Zdá sa, akoby celý Annin svet, pracovný, milostný i ten rodinný, motivovali predovšetkým ekonomické vzťahy. Thomas je pre zmenu ovládaný vlastným sexuálnym uspokojením. Jeho dcéra mu pri jednom rozhovore "chrstne" do tváre krutú pravdu: "Ty si nikdy nikoho skutočne nemiloval." Chcelo by sa dodať, že nikoho okrem samého seba. Ku dcére si nedokáže vybudovať vzťah, nedokáže s ňou emocionálne súznieť a nikdy ho nevidíme venovať sa svojej druhej manželke a dieťaťu. A je len otázkou času, kedy jeho druhá rodina dopadne presne tak isto, ako tá prvá.

Výsledkom toho je najmä nenaplnenie a prázdnota. Najdrastickejšie to dopadá na príbuzných, ktorí sa s tým vyrovnávajú svojskými spôsobmi. Obvykle sa snažia spáchať samovraždu, čo je prípad Georgesa, Eve, či Thomasovej bývalej manželky, prípadne je výsledkom snaha odhaliť pokrytectvo rodičov pred priateľmi a verejnosťou. Pierre na oslave napríklad ostantatívne poukazuje na fakt, že rodinných sluhov robia Maročania, prípadne privedie na honosnú rodinnú oslavu niekoľkých imigrantov. Anne aj Thomas sa pri každej z týchto situácií snažia zachovávať dekórum, tváriť sa súcitne a starostlivo. Je však zrejmé, že za celým týmto pozlátkom, za honosnými domami a zdanlivo šťastnými rodinami, sa neskrýva nič, len skupina osamelých indivíduí. Láska sa premenila na zmar.
Až potiaľto to azda vyznieva, ako pomerne všedná festivalová rodinná dráma s nejakým spoločenským presahom. Máme tu imigrantov, vyhrotené situácie, degeneráciu rodinných vzťahov, demaskovanie pokrytectva strednej triedy, skrátka všetky tie veci, ktoré sú pri festivalových filmoch také bežné. Nemyslím si, že by ich Haneke nemyslel vážne, je však zrejmé, že sa z ich filmového stvárnenia a využívania vysmieva.
Staručký Georges sa na vozíčku premáva po uliciach, pristaví si skupinku černochov a pýta sa ich, či by mu nemohli pomôcť spáchať samovraždu. Konfrontácia Pierra a jeho matky je ponižujúca pre všetky strany - najmä však pre samotných sluhov a imigrantov. Dokonca aj samotný akt pokusu o samovraždu vyznieva komicky - vnučka si všetko zaznamenáva na svoj mobil. Ach, tie technológie... Haneke tieto situácie privádza do absurdna, hyperbolizuje ich a skryto sa tak z ich tradičného zobrazovania vo filme vysmieva.

Haneke ponúka aj kľúč k ich čítaniu, a to v situácii keď Georges hovorí o orlovi, ktorý zabil vtáča. Keď takúto situáciu človek vidí naživo, zostáva zdesený. Keď to vidí v televízii, tak si povie, "veď to je len príroda". A azda práve preto si Haneke vo svojo filme dovolil takúto cynickú čiernohumornú hru. Presne tak, ako v pokryteckých vzťahoch zobrazenej rodiny či v odcudzujúcej úľave technológiami dodatočne sprostredkovaných informácií, tak aj to, čo vidíme vo festivalových filmoch, je obvykle len zjednodušené a emocionálne ochudobnené zobrazenie skutočnosti.
Snobizmus a pokrytectvo týchto ľudí, je snobizmom a pokrytectvom festivalových filmov a vo výsledku aj ich divákov. Maročania a imigranti, skutočné ľudské trápenie a zložité existenciálne otázky sú zbanalizované do moralistického gýča, tzn. využité pre dojímanie snobov. A ja sa domnievam, že práve z tohto si robí Haneke tak trochu srandu. Však uznajte: Happy End?
Happy End (Francúzsko / Nemecko / Rakúsko, 2017, 107 min.)Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke. Hrajú: Isabelle Huppert, Jean-Louis Trintignant, Mathieu Kassovitz, Fantine Harduin, Franz Rogowski, Laura Verlinden...