Režisér-filozof Bruno Dumont sa zaraďuje kdesi medzi predstaviteľov nového extrémneho kina na poli francúzskeho filmu (Gaspar Noé, Catherine Breillatová a iní) maľujúcich temné mapy ľudskej skúsenosti prostredníctvom otvoreného zobrazenia sexu a násilia. Jeho najnovší film v tomto ohľade prekvapivo pracuje s jemnejšou poetikou – po šokujúcom snímku Flandry (Veľká cena na festivale v Cannes) došlo k istému umierneniu obsahovej ale aj formálnej radikálnosti.

Hadewijch je priamo postavený na pomalom slede zdanlivo nevzrušivých až strohých veršov o hľadaní božej milosti. Názov filmu sa priamo vzťahuje na stredovekú poetku a mystičku z Antwerp, ktorá prežila život medzi mníškami zasvätená službe Bohu. Jej identitu prostredníctvom rovnakého rehoľného mena prebrala v tomto filme mladá obyvateľka kláštora, študentka teológie Celine. Celine doviedla svoju zbožnú pokoru do extrémnej podoby - štylizuje sa do roly mučeníčky, popiera vlastné telo, umŕtvuje jeho zmyselnosť odmietaním jedla a vystavovaním sa nadmernému chladu. Jej rozochvené modlitby sú prejavom zúfalej snahy nájsť akúsi vyššiu formu duchovného zjednotenia s Bohom bez kompromisov. Matka predstavená jej správanie interpretuje ako prejav obrátenej formy sebalásky a pýchy. Posiela ju preto naspäť do reality, aby v nej našla vhodnejšiu cestu k sebapoznaniu.




 Skutočnosť sa pre ňu rovná „vyhnaniu z raja“ kláštora naspäť do otupných pomerov rodičovského domova v centre Paríža. Jej otcom je bohatý vládny minister - po návrate ju vidíme nezúčastnene sa pohybovať uprostred až monštrózne pompéznych interiérov palácového bytu, ktorého muzeálny chlad umŕtvil akýkoľvek prejav citu. Otec je večne odchádzajúci byrokratický prízrak a matkine tupé pohľady prezrádzajú neschopnosť akejkoľvek emocionálnej reakcie. Jediným živým tvorom je tu malý biely pes šmýkajúci sa na dokonale naleštených parketách. Niet divu, že z tohto väzenia uniká do ulíc, kde nachádza spriaznenú dušu v muslimskom mladíkovi Yassinovi. Ten po pokusoch o zblíženie napokon rešpektuje jej rozhodnutie uchovať si telesnú čistotu. Omnoho vážnejšiu konfrontáciu však predstavuje stretnutie s jeho bratom Nássirom, kazateľom islamu...



Dumont poukazuje na to, ako je honba za odosobnením ducha vždy prenasledovaná závažím tela. Celine hľadá ideálne súznenie, kontakt s Bohom, aby našla abstraktnú formu lásky a rozplynula sa v nej (a ono nie a nie sa rozplynúť a utlmiť konkrétnosť tela). Intímnosť zbožnej lásky k Ježišovi u nej čiastočne nadobudla erotický rozmer, taký bežný v ženskej náboženskej mystike (viď. extáza svätej Terezy). Je naplnená mystickou predstavou o splynutí s Ježišom ako ideálnym milencom, ktoré jej reálny muž nikdy nemôže poskytnúť. Cíti, že Ježiš je všade okolo, ale to znamená, že je aj zúfalo nekonkrétny. Jeho prízrak visí medzi ňou a svetom okolo ako záhrobný symbol a všetko svetské sa jej zdá byť otupnou tieňohrou („Neznesiem, aby sa na mňa díval niekto iný ako Ježiš.“). Trpí neurózou z nemožnosti priblížiť sa a nájsť sa vo vzťahu k niekomu živému. Viera je pre ňu útočiskom a rovnako aj väzením stavajúcim hranice.
Hadewijch je pozoruhodný predovšetkým režijnou prácou s nehercami v duchu bressonovskej očisty od falošného pátosu a automatického pózovania profesionálov. Dumont sa sústreďuje na tváre mimo kritériá krásy či škaredosti, ktoré si uchovávajú istú zastretosť, tajomno a vymykajú sa jednoznačnému diváckemu uchopeniu. Celinin zjav (debutujúca Julie Sokolowski) verne upomína na renesančné madony Giovanni Belliniho vždy zahalené v modrej, až bezpohlavne čisté, detsky nevyvinuté a krehké. Ako leitmotív fungujú detaily jej tváre zbavenej výrazu, ponorenej do ticha viery oprostenej od času a logiky.


Rozprávanie sa odvíja v prísne nakomponovaných obrazoch, zdanlivo bez akcie ako sled hrdinkiných stavov vyvolaných stretmi so skutočnosťou. Hoci pôsobí chronologickým dojmom, nie sme si istí, čo a v akom slede sa vlastne odohralo. Dumont v snahe o sprostredkovanie vnútornej skúsenosti uprednostňuje neukončenosť a nedopovedanie motívov. Otázkou je, kam v rámci príbehu zapadá posledná scéna, ktorá akoby popierala predchádzajúcu a vracala sa v čase a mieste k počiatočnému pobytu v kláštore. Možno ju čítať ako poznámku/verš na okraji hlavného textu a tiež ako metaforu vykúpenia, zjavenia božej milosti.
Jediným kľúčom, ako sa spriateliť s týmto filmom je nechať na seba pôsobiť silu jeho dlhých, pomerne statických záberov. Chce to trpezlivosť a utíšenie sa, prestať na chvíľu očakávať od filmového plátna zábavnosť doslovného a pohodlnosť jasného.
Hadewijch (Francúsko, 2010, 120 min.) Réžia: Bruno Dumont. Scenár: Bruno Dumont. Kamera: Yves Cape. Hrajú: Julie Sokolowski, Yassine Salime, David Dawaele, Karl Sarafidis