Nebudeme chodiť dlho okolo horúcej kaše, Green Book jednoducho získal Oscara za najlepší film uplynulej sezóny a tak si zaslúži pozornosť ešte nejaký čas pred oficiálnou slovenskou premiérou. Samozrejme ho vopred odporúčame vidieť v kine, kolektívny zážitok v tomto prípade môže umocniť váš pozitívny dojem zo snímky. S týmto najprestížnejším filmovým ocenením prichádzajú aj obrovské očakávania a podobne, ako pri „najlepších dielach“ minulých sezón šťastnému víťazovi môže viac uškodiť než pomôcť. Odhliadnuc od automaticky prudkého nárastu návštevnosti tesne po odovzdaní hlavnej ceny.

Moonlight a Podoba vody asi nebolo to najlepšie, čo sme mali možnosť v kinách vidieť po uplynulé dva roky a do spoločenského diskurzu priniesli najmä otázky ohľadom zaujatosti akadémie, politickej korektnosti, tendenčnosti a jednoducho pretlačovania „slniečkárskych“ názorov „demokratov“ cez liberálne vystavané drámy do celého sveta. Na ocenenie v prípade Moonlight sa ale môžeme pozerať aj ako na upriamenie pozornosti na tú skutočnú americkú nezávislú tvorbu, v drvivej väčšine spoliehajúcu sa na zaujatie publika na festivale Sundance.
KINEMAVIDEO4859.
Podoba vody je zase príkladom víťazstva „zábavného“ žánru science fiction nad tými „vážnymi“ a môže znamenať do budúcnosti pozitívny precedens. Oba spomínané filmy roka stáli každopádne za pozornosť a podobne je to aj s novinkou Petera Farrellyho (Blbí a blbší!!!, Ťažko zamilovaný!!!) Green Book nakrútenej na motívy skutočných udalostí. Z tej by zase mohli mať radosť nielen ortodoxní presadzovatelia rovnoprávnosti (prevažne len na sociálnych sieťach), ale aj milovníci retro - štýlu, takže hipsteri, zbystrite pozornosť!
60. roky v Spojených štátoch amerických sa, najmä v ich južných teritóriách, niesli v znamení segregácie „bieleho“ a „čierneho“ obyvateľstva a do tohto obdobia zasadila trojica scenáristov a jeden dosiaľ podceňovaný režisér obhrublých komédií príbeh vzniku jedného nezvyčajného priateľstva dvoch síce vekovo spriaznených mužov, ale sociálne a rasovo na opačných stranách barikády. Za zmienku rozhodne stojí, že na scenári spolupracoval aj skutočný Tony Vallelonga, hlavná postava dramédie Green Book. Ten ako človek žijúci zo dňa na deň a za účelom slušného zárobku berie zákazku na dva mesiace, počas ktorých bude mať za úlohu prevážať jedného narcistického hudobníka tmavej pleti po jeho turné po americkom juhu.

Tony trpí voči ľuďom odlišnej farby pleti predsudkami a ak by nimi netrpel, asi by vo svojom okolí v Bronxe bol považovaný za podivína a ako sa ukáže, ide skôr o povinnú pózu. Doktor Don Shirley je však z iného súdka ako na uliciach v getách odrastajúca časť afroamerickej komunity. Milovník a interpret vážnej hudby a hráč na piano síce patrí do spoločenskej smotánky, avšak väčšinové obyvateľstvo ho napriek tomu nedokáže plnohodnotne prijať medzi seba, rovnako ako to vlastné, menšinové. Don sa tak ocitá v akomsi vzduchoprázdne medzi oboma svetmi a trón, na ktorom si doma vysedáva, je tak symbolom kráľovstva s jedným kráľom a jediným poddaným v jednej osobe.
Green Book sa ale napriek jasnému anti - rasistickému posolstvu sústredí aj na ďalšie témy a vďaka ich prirodzenému zakomponovaniu do deja na prvý pohľad neoriginálna zápletka a jedna z najpriehľadnejších scenáristických formuliek dostáva sviežejší nádych a dokonca dokáže prekvapiť. Základom Farrellyho úspechu je schopnosť rozoznať moment, kedy k slovu musí prísť strih, aby sa scény nedostali za tenkú hranicu medzi vkusným prerozprávaním známych klišé a didaktickosti ústrednej témy.

Jednoducho scenár predpokladá záujem inteligentného diváka očakávajúceho síce tradičný priebeh deja s vopred jasným koncom, ale príbeh prerozprávaný s nadhľadom, ľahkosťou a plného vedomia si vlastnej predvídateľnosti. Kratšie scény aj dlhšie sekvencie zamerané na južanskú rasovú obhrublosť miestnych buranov, ale aj vyšších vrstiev neslúžia primárne na prvoplánovú kritiku zažitých predsudkov, ale každou ďalšou konfrontáciou si ústredné duo nachádza k sebe cestu a protagonista aj antagonista sa vždy dozvedia vďaka reakcii, respektíve rade toho druhého, aj niečo o sebe.
Ostatné postavy tak sú iba jednorozmernými figúrkami, ale pre účel prirodzeného vývinu vzťahu a prekreslenia charakterov oboch hrdinov sa tento kontrast medzi hlbším náhľadom do ich vnútra a jednorázovým použitím zvyšku osadenstva javí ako to najrozumnejšie riešenie. Farrelly veľmi umne a pomerne inovatívne pracuje s jednotlivými motívmi. Tieto motívy sa neopakujú so železnou pravidelnosťou, ale ak je nám niečo zdanlivo bezvýznamné zobrazené napríklad na začiatku filmu, scenár sa k tomu vráti po dlhšom časovom úseku a v čase, kedy sme už na konkrétnu scénu zabudli a o to vtipnejšie a prekvapujúcejšie takýto návrat o hodinu späť pôsobí.

Pochopiteľne sa ako to najoriginálnejšie na Green Book javí prehodenie úloh, kedy je „biely“ ten obhrublý, neokrôchaný a potrebujúci dospieť a ten „čierny“ zase v spoločenskom rebríčku na oveľa vyššej pozícii. Aspoň zdanlivo. Film dokáže s týmto paradoxom pracovať veľmi vtipným, ale aj vkusným spôsobom a práve triedne rozdiely, hľadanie skutočného šťastia v živote, osamelosť a sila priateľstva nakoniec dominujú oscarovému víťazovi možno ešte viac, než otázka rasizmu. Herecké výkony ústrednej dvojky, Vigga Mortensena a Mahershala Aliho nemajú chybu a sú polovicou úspechu.
Green Book sa vďaka tomu, že využíva tradičné postupy „internacionálneho štýlu“, ale zaraďuje sa do kategórie filmov pre inteligentné publikum bažiaceho po umení, dá ľahko zaradiť do škatuľky midcult, výraz to značne dehonestujúci dotyčné dielo. Preto vyvoláva aj tak rozdielne reakcie. Silný zážitok z návštevy kina by ale podobné, v podstate zbytočné analýzy nemali výraznejšie ovplyvniť.
Green Book (USA, 2018, 130 min.)Réžia: Peter Farrelly. Scenár: Nick Vallelonga, Brian Hayes Currie. Hrajú: Viggo Mortensen, Mahershala Ali, Linda Cardellini, Sebastian Maniscalco, Dimiter D. Marinov, Mike Hatton...