Grbavica. Štvrť v Sarajeve. Doslovný preklad – žena s hrbom. Okrem iného tam bol vojenský tábor, láger. Po vojne v tomto prostredí žije Esma (Mirjana Karanović) s dcérou Sarou (Luna Mijović). Alebo lepšie povedané prežívajú – zo dňa na deň, od výplaty k výplate, jedna vedľa druhej. Učia sa vyjsť s tým, čo život prinesie. A teraz priniesol školský výlet a s ním jeden problém – poplatok zaň. 200 Eur je pre Esmu naozaj veľa peňazí a ona ich musí nejako zohnať. Práca servírky v nočnom podniku je náročná, no Esma chce urobiť dcéru šťastnou, dopriať jej ponúknutú možnosť. Ako blesk z neba, aspoň pre Saru, pôsobí správa, že deti vojnových hrdinov platia za výlet výrazne menej. Pre niekoho maličkosť, školský výlet, sa môže stať bojom o odhalenie vlastnej identity. O tom, aký tvrdý je tento boj, rozpráva Grbavica režisérky Jasmily Žbanić.

Kút Európy s názvom Balkán je (nielen) v posledných rokoch sužovaný často bratovražednými, v každom prípade brutálnymi vojnovými konfliktmi. Čoraz častejšie sa skloňuje termín »balkánsky film«. Čo však označuje, akú skutočnosť, fenomén, jav za týmto pojmom hľadať? Je možné to odbiť veľmi jednoducho tým, že je to všetko, čo má do činenia s kinematografiou a bolo/je vyprodukované na Balkáne. Aké prosté, žiadalo by sa zvolať, a venovať sa niečomu inému. A predsa, niečo ma na tejto jednoduchosti nenechá pokojným. Čo spája diela Emira Kusturicu, Zem nikoho Danisa Tanovića, Pred dažďom Milcha Manchevského a najnovšie Grbavicu? Určite by sme našli niekoľko styčných bodov na úrovni výpovede, ako aj formálneho spracovania. Má však zmysel hľadať podobnosti alebo vnímať odlišnosti? Je príbeh, ktorý nám ponúka Grbavica naozaj taký otrepaný, ako na prvý pohľad vyzerá? Ak áno, nezaujme jeho spracovanie? A je Grbavica balkánsky film? 


Začnem odpoveďou na poslednú otázku: Grbavica je aj nie je balkánsky film. Je, pokiaľ nám stačí na takéto zaradenie »pôvod« (aj v tom prípade by sme mali pravdu len čiastočne, pretože ide o koprodukciu so západoeurópskymi štátmi – Nemeckom a Rakúskom). Je, pokiaľ zohľadníme jazyk, ktorým postavy rozprávajú. Nie je v prípade, že za určujúce kritérium budeme považovať estetickú príbuznosť (trebárs) s Kusturicovými (balkánskymi?) snímkami. A takto by sme mohli pokračovať ešte dlho. Domnievam sa však, že je omnoho viac produktívne pokúsiť sa povedať, aká Grbavica v skutočnosti je, bez ohľadu na jej etnickú, národnostnú, religióznu či rasovú príslušnosť.
Príbeh, ktorý nám Žbanićová ponúka, je vskutku jednoduchý. Možno zaujme práve svojou jednoduchosťou, priamočiarosťou. Nie, neopisujú sa tu zoširoka boje armád ani vojna vôbec, dôraz je kladený na niečo iné, intímne, súkromné. Naopak, verejné je zatlačené do úzadia. Tvorcovia nerobia z postáv obete, ktoré jednoducho »musíme« ľutovať, neútočia podprahovo a prehnane agresívne na našu prvú signálnu sústavu. Áno, vojna poznačila životy Esmy a Sary, každej inak, a ony sa s tým musia vyrovnať; každá sama, ale aj spolu, keďže ich životy sú do istej miery prepojené. Spoznávame ich v momente, keď majú obe len seba navzájom. Esma nemá partnera, s ktorým by zdieľala svoj život, a Sara nemá v škole snáď žiadnych kamarátov. Je preto zaujímavé sledovať, ako obe začnú nadväzovať intímne vzťahy takmer v rovnakom momente. Obe sa to pritom musia naučiť, ani pre jednu to nie je samozrejmé. A rovnako obe musia nájsť a prijať vlastnú identitu. 


Žbanićová si udržuje od témy dostatočný odstup. Namiesto sentimentálneho blábolu, plného falošných, zaručene slzopudných scén, ponúkne solídne spracovanie neľahkej témy. Z rukáva ťahá hneď niekoľko tromfov. V prvom rade kvalitné dialógy, ktoré neskĺzajú do gýčovosti a pátosu tam, kde netreba. Nie je ťažké si predstaviť, ako by to mohlo vyzerať pod taktovkou niekoho evidentne menej nadaného, ako je scenáristka a režisérka v jednej osobe. Jedným dychom treba spomenúť druhé veľké plus filmu – herecké výkony. Obe predstaviteľky hlavných úloh, Esmy aj Sary, zvládajú svoje party s obdivuhodným prehľadom a vyrovnanosťou. Je radosť sledovať, ako dve herečky s veľkým vekovým rozdielom dokážu komunikovať, nahrávať si. Ani jedna z nich na mňa nepôsobila prehnane teatrálne, práve naopak. Veľké gestá sú nahradené efektívnym útlmom, nič nie je prehnané. Áno, príde aj na slzy. Možno aj tam, kde to divák čaká, ale toto klišé má bližšie k skutočnému životu, než k »zaručeným« žánrovým konštruktom.
Zručnosť je badať v prípade technických aspektov, kamery, strihu, hudby. Nič nie je sebastredné, všetko je plynulé, »bezošvé«, neviditeľné, kontinuálne, žiadne experimenty. Naopak, vidíme snahu čo najviac »schovať« formu tak, aby divák vnímal ostatné – príbeh, postavy, aby jeho emócie nič nerušilo, celkom ako v hollywoodskych melodrámach. A dobre je tak, Grbavici to pristane. Má presne ujasnenú výpoveď a na tú sa sústreďuje v plnej miere. Jej realizácia prostredníctvom filmového média je na úrovni, neuráža, a tým pádom je plne legitímna. Žiaden alibizmus zo strany tvorcov ani snaha hrať sa na niečo, na čo v skutočnosti nemajú. 


V rámci presne stanovených intencií, do ktorých sa Grbavica »vmestí«, je to zaujímavé kino, inteligentné, stráviteľné, nijak škandalózne. Nič viac, nič menej. Ak sa chcete nechať dojať príbehom skutočnejším, než sú neraz tie »založené na skutočných udalostiach«, navyše inteligentne a zručne nakrútenom, neváhajte, Grbavica (a hodnotenie 8/10) je práve pre vás. Ak si potrpíte na filmy, ktoré ponúkajú okrem výpovede aj nejakú pridanú umelecko-estetickú hodnotu, ostaňte radšej doma a uberte si 2 body z hodnotenia. Ak vám ide o bezmyšlienkovú zábavu, tak si ušetrite čas, nervy a peniaze, dajte si niečo celkom iné, a na hodnotenie sa ani nepozerajte. Priznám sa bez mučenia, mne Grbavica sadla. Aj druhýkrát. A je mi celkom jedno, či je to film balkánsky, koprodukčný, alebo »iba« film Jasmily Žbanićovej.
P. S.: Nepýtajte sa ma, aký je vzťah medzi Grbavicou – filmom a významom slova (žena s hrbom). Odpoveď (možno) nájdete vo filme.
Grbavica (Rak./Bosna a Hercegovina/Srbsko/Nem./Chorvátsko, 2005, 90 min.) Réžia: Jasmila Žbanić. Scenár: Jasmila Žbanić. Kamera: Christine A. Maier. Hudba: Enes Zlatar. Hrajú: Mirjana Karanović, Luna Mijović, Leon Lučev, Kenan Čatić, Jasna Ornela Berry, Dejan Aćimović, Bogdan Diklić