Šansón bez cigaretového dymu je ako Žid s malým nosom. Nezameniteľný „ksicht“ a multifunkčné umelecké sklony Serge Ginsbourga s večne dymiacou gitaneskou v ústach doviedol jeho majiteľa do siene slávy. Z nej si ho na netradičné filmové spracovanie vypožičal francúzsky tvorca komiksov Joann Sfar a debutoval nápadito hravou životopisnou snímkou Gainsbourg (Gainsbourg Vie héroïque, 2010).





 Spočiatku sledujeme vojnou poznamenané detstvo židovského Parížana Luciena Ginzburga (výborne potmehúdsky Kacey Mottet Klein). Vtedy sa nádejný klavirista stotožňuje so svojím odporným “ksichtom”, ktorý ho ako obrovská živá karikatúra sprevádza celým ďalším životom. Už vtedy fajčí ako továrenský komín, oduševnelo maľuje najmä ženské akty (s puberťácky zoofílnym podtextom), píše básne a tvrdohlavo odmieta hru na klavír. So svojimi rodičmi ruského pôvodu Josephom (Razvan Vasilescu) a Oľgou (Dinara Drukarova) uteká  z nacizmom presýteného Paríža na vidiek. Je hrdý na svoju “hviezdu”, no zároveň nikdy vo svojej následnej kariére nezabúda na potupnosť antisemitizmu a nezmyselnosť vojny.



Joann Sfar prechádza jednotlivými etapami Gainsbourgovho života zámerne nepopisne, žiadne roky, známe osobnosti či konkrétne destinácie tu pre lepšiu orientáciu nenájdete uvádzané, všetko vyplýva z deja, ktorým hýbe neustály prerod Gainsbourgovej osoby tak, ako sa to odráža na rôznorodosti ním produkovanej hudby. Hoci majoritná časť filmu patrí dospelému Sergeovi Gainsbourgovi (Eric Elmosnino), pretkávajú ho vstupy detského Luciena Ginzburga, aby veľký umelec nestrácal kontakt sám so sebou a čím pôvodne chcel byť – známym maliarom, nie barovým klaviristom, tobôž popovou hviezdou. Fascinujú ho ženy, popri Brigitte Bardot (Laetitia Casta), Juliette Gréco (Anna Mouglalis) či France Gall (Sara Forestier) sa ale jeho osudovou láskou stáva Jane Birkin (Lucy Gordon), čo ho automaticky od francúzskeho šansoniérstva posúva do rockovejšej polohy, kde si však zachováva svoj nezameniteľný recitačný hlasový prejav (v roku 1969 s ňou naspieval slávnu Je t'aime ... Moi Non Plus).
“Ksicht” ho ako tajný osobný manažér vrhá do rozhodujúcich životných krokov, ktorými si plachý Serge nie je istý. Holdovaním alkoholu v cigaretovom opare sa zaraďuje do životného štýlu plejády hudobných megahviezd. Svoju trpkú ľúbosť ale pretavuje do tónov a textov srdcom francúzskeho Žida so samozatracovaným nevzhľadným vzhľadom. V prejave sa nevzdáva perverzností a podpisuje sa pod parodizujúcu reggae verziu francúzskej národnej hymny "La Marseillaise".


Sfarovi ani tak nejde o dokonalo životopisnú deskripciu jedného z najkreatívnejších francúzskych hudobných chameleónov (hoci tento prívlastok má “patentovaný” Bowie), ale snaží sa hravo a sviežo skákať po Ginsbourgovej esencii kotvenej v určitých jeho existenčných súvislostiach. Elmosnino verne vystihuje Sergeovu krehkú psychiku od pedantného interpreta Bouldeairových a Aznavourových textov s potláčaním vlastnej tvorivej explózie až po systematické sebadeštrukčné maniere osamelej večne opitej, no naplno kreatívnej  hviezdy.
Film osviežujú Ginsbourgove oživené animácie a imaginárne sekvencie rozhovorov umelca so svojím skarikovaným “ja”. Vyhýba sa tendencii glorifikovať hudobnú ikonu výpočtom dosiahnutých úspechov, vystačí si s hravosťou Gaisbourgových tvorivých momentov, predhadzuje divákovi záblesky snov malého Luciena, roztopašné bonvivánstvo veľkého Sergea v ošiali večne hľadanej lásky a istoty a priebežne necháva sebou prestupovať variabilitu jeho hudobnej produkcie.