Izraelský režisér Ali Folman siahol po literárnej predlohe Stanislawa Lema, uznávaného autora sci-fi žánru, ktorého diela boli viac krát adaptované, azda najznámejším sfilmovaným románom je Solaris, v prevedení velikána kinematografie Andreja Tarkovského. Film Futurologický kongres kombinuje prvky animovaného a hraného filmu, pričom je animovaná pasáž prakticky ohraničená hranými sekvenciami.

Autor volí sci-fi žáner, rafinovane premyslenú formu, ktorou predkladá svojsky surrealistické vízie budúcnosti. Miestami utopistické a melancholické predstavy o svete dotvárajú zvláštnu atmosféru, akési vzduchoprázdno obklopujúce bytie v modernej dobe rozbíjajúcej hodnotový systém a dodnes platné morálne zásady. Spustošenému zajtrajšku absolutisticky panuje relativita, oberajúc ľudí o posledný náznak istoty.
KINEMAVIDEO2034.Blízka budúcnosť v znamení chemickej revolúcie, ktorá stiera hranice identity, ľudia uprednostňujú virtuálnu realitu pred reálnym svetom, môžu sa stať kýmkoľvek chcú. Pomocou techlologických výdobytkov umožňuje doba možnosť voľby, voľby, ktorá je však slobodná len na oko, svet patrí hŕstke, ktorá riadi naše sny a túžby. Človek v novom svete sa cíti byť slobodný a čakanie na smrť, ktoré je podstatou života, si spríjemňuje halucináciami a klamstvom, akousi virtuálnou identitou. Žije svoj vysnívaný život v krajine zázrakov.
Film svojimi surreálnymi odkazmi a motívmi kritizuje súčasný stav spoločnosti závislej na médiách. Čoraz lepšie a častejšie sa pohybujeme v kyberpriestore, navlečení v koži svojho nablýskanejšieho ja, len v uhloch, ktoré nám samotným pristanú, oblečení do názorov, ktoré nemožno napadnúť. V tejto dimenzii sa stávame nedotknuteľnými, nesmrteľnými, anonymita a neustála možnosť „dať ruky preč“ vzbudzuje falošný dojem, že dokážeme a môžeme čokoľvek.

Futurologický kongres predpovedá vývoj spoločnosti, cieľom budúcnosti je snaha naplniť ľudskú túžbu po dosiahnutí šťastia a spokojnosti, hoci aj v maske a za cenu straty všetkého, čo prináleží životu. Primárna je snaha zažiť niečo viac, ako ponúka trpký život. Kritizuje médiá, princíp hollywoodskej produkcie ako továrne na kolektívne sny. Zobrazuje filmový priemysel ako mašinériu parazitujúcu na ľudských túžbach, filmové hviezdy sú smutnými symbolmi brakovej kultúry s obmedzením sa na plytké uspokojovanie jedinej potreby a tou je únik od seba samého do svetov, kde sa môže ocitnúť len vďaka filmovým príbehom, halucináciám a drogám. Film načína množstvo tém, otvára otázky, ktoré sú aktuálne aj napriek zaradeniu sa k žánru sci-fi. Surrealizmus musí byť ukotvený v realite, vychádzať z jej pravidiel, aby boli jeho významy dekódované, pretože je tvorivou metódou vytvárajúcou subjektívne fantazijný obraz skutočnosti, ktorú možno odbremeniť, nie však úplne odtrhnúť od svojho pôvodu. Futurologický kongres pracuje so surrealistickými motívmi, občas by sa zdalo, že samotní tvorcovia sa nechali príliš uniesť možnosťami, ktoré prináša a prekročili hranicu zrozumiteľnosti, ale divák by ich hru mohol akceptovať na základe toho, že ide o animovaný film, ktorý má vlastné pravidlá. V istých momentoch príbehu zabehne priveľké sústo, no vo svete, ktorý film vytvára nie je nič nemožné, ide o veľmi subjektívny pohľad hlavnej hrdinky- realitu si vytvára sama a všetko je v úplnom poriadku, ak sa divák rozhodne akceptovať autorský zámer a pristúpi na jeho hru.

Robin Wright je figúrka v rukách mašinérie, dostáva sa do situácií s bizarnými východiskami, čoraz viac sa zamotáva do bludiska „postpostmoderného“ sveta a otvára pred nami rôznorodé miestnosti ohurujúce svojím nápaditým interiérom. No nie všetky do príbehu zapadnú, zdá sa, že občas sa scenáristické pero pošmyklo, skĺzlo do slepej uličky a v jej tme sa stratil i význam, čo oslabuje myšlienkovú jednoznačnosť diela. Snaha vypovedať o všetkom pôsobí zmätočne, výklad diela si vynucuje divákove nadinterpretácie, čo je síce vlastné surrealizmu, no akási hlavná myšlienka, ktorú chceli tvorcovia zdieľať by mala byť zrozumiteľnou a prevyšovať vizuálnu a estetickú povahu diela. Film využíva príbeh na to, aby zdieľal názor, tému, no fabula Futurologického kongresu preskakuje od jedného motívu k druhému, načne a často nedopovie, čím sa stráca sila jeho výpovede.Futurologický kongres je zaujímavé vidieť „nepripravený“, vedieť o ňom čo najmenej a nechať sa unášať výbušnou kreativitou, ktorá aj napriek spomínaným nedostatkom má čo povedať a každý divák s otvorenou mysľou sa vo filme nájde. Téma je veľmi aktuálna, s postavami je pomerne ľahké stotožniť sa a prijať ich. Snímka sa snaží o hlbší prienik, je intelektuálnym titulom, skresleným obrazom spoločnosti, ktorej hodnoty sa zužujú na povrchné opájanie sa mladosťou a krásou, všetko sa podriaďuje túžbe vychutnávať a v tej sa každý význam rozplýva.
Desivé je uvedomenie si, že nejde len o víziu zajtrajška, ale súčasnej reality, ktorá sa nám čoraz viac vymkýna z rúk a je na mieste zastaviť sa, prehodnotiť a bilancovať. Zahĺbiť sa do seba a uvedomiť si, že sme slobodní a v akomkoľvek svete žijeme, vždy máme možnosť voľby. Avšak o tom, že sloboda je riziková sa presviedča i Robin. Jediné rozhodnutie nás dokáže pripraviť o všetko a po slobode zostane len horká pachuť zodpovednosti...The Congress (Belgicko/Francúzsko/Izrael/Nemecko/Poľsko, 2013, 120 min)Réžia: Ari Folman. Scenár: Ari Folman. Hrajú: Robin Wright, Harvey Keitel, Paul Giamatti...