Je to úchyl? Pedofil? Nebezpečný čudák, či len smiešny úbožiak? Jednoznačne je to prinajmenšom večný panic... Keď máte štyridsaťpäť rokov, stopäťdesiat kíl, hrávate sa na sídliskovom trávniku s autíčkami a stále bývate s matkou, robí si na vás názor kde – kto. Netreba iste dodávať, že obvykle nejde o žiadne lichôtky. Takýto údel má aj Fúsi, hrdina rovnomenného islandsko-dánskeho filmu. Matka a jej priateľ všemožne vymýšľajú, ako ho konečne oženiť a dostať z bytu. Kolegovia si z neho robia zlomyseľné žarty a susedia ho odháňajú od svojich maloletých ratolestí. Fúsimu sa ale v skutočnosti skrátka len nechce dospieť. Žije si vo svojej bubline, kde konštruuje modely bitiek druhej svetovej vojny, každý piatok si dáva zahrať v rádiu niektorú zo svojich obľúbených heavy-metalových vypaľovačiek a povečeria v reštaurácii, kde sa ho už ani nemusia pýtať, čo si dá. Zdá sa, že cez obranné steny jeho obmedzeného, no vcelku bezpečného sveta nemá nikto šancu preniknúť.

KINEMAVIDEO3814.
Osud mu však do cesty prihrá Sjöfn, krásnu mladú a na prvý pohľad aj zdravo sebavedomú ženu, ktorá mu, čuduj sa svete, prejavuje náklonnosť. Fúsi pozbiera všetky svoje sily aby jej vyšiel, takpovediac, naproti. Čoskoro však zistí, že ani Sjöfn nie je narodená pod najšťastnejšou hviezdou. Jej trápenie v ňom nečakane prebúdza láskavého, starostlivého a hlavne prekvapivo dospelého muža…

Fúsiho príbeh je presvedčivo dojímavý aj nenútene vtipný. Jeho hlavný aktér, samozrejme, je tak trochu tragikomická postavička. Film si z neho ale rozhodne nestrieľa a rovnako ho netlačí ani do pozície vysloveného „tragéda“. V skutočnosti má s týmto nemotorným dobrákom oveľa viac problémov jeho okolie, než má on sám – či už so sebou, alebo inými. To z neho robí veľmi ľudského a sympatického hrdinu, do ktorého sa ľahko vžijete aj v prípade, že vás príroda neobdarila nijako nadpriemernou empatiou. Gunnar Jónsson získal za svoje stvárnenie tohto krehkého obra hereckú cenu z festivalu Tribeca a pokojne by tých ocenení hádam mohlo byť aj viac.
Fúsi určite nie je žiaden „veľkofilm“ pre divácke masy, nedá sa ale neoceniť ľahkosť a zrozumiteľnosť, s ktorou je nakrútený. Žiadne artové experimenty s výrazovými prostriedkami, nijaké scenáristické piruety okolo horúcej kaše. Skrátka „len“ zaujímavý príbeh o nevšednom chlapíkovi nakrútený čo najpríjemnejším spôsobom. Tak málo, a pritom tak veľa.

S akým pocitom z kina budete z Fúsiho odchádzať napriek tomu len ťažko predpovedať. Iste sa na viacerých scénach prinajmenšom pousmejete (crème brullé robený letlampou, Fúsiho hodiny country tanca…) a zo samotného Fúsiho na vás dýchne kus hrejivej “človečiny” a optimizmu. Chvíľami však jeho melanchólia prerastá až do ťaživo—depresívnej polohy, kedy budete pripravení na tie najdrastickejšioe zvraty. Akékoľvek očakávateľné klišé však film vždy nonšalantne zaženie nejakým originálnym a predsa celkom realistickým rozuzlením.
S trochou optimizmu hádam možno dúfať, že vo vás Fúsi aspoň na tých 94 minút svojej stopáže celkom nenásilne prebudí niečo pozitívne. Budete totiž z celého srdca držať palce a priať šťastie a lásku chlapíkovi, ktorého by ste ešte včera možno sami považovali za čudného úbožiaka.
Fúsi (Dánsko/Island, 2015, 94 min.)Réžia: Dagur Kári. Scenár: Dagur Kári. Hrajú: Gunnar Jónsson, Ilmur Kristjánsdóttir, Sigurjón Kjartansson, Franziska Una Dagsdóttir, Margrét Helga Jóhannsdóttir