„Myslím si, že sa nedá robiť niečo, s čím by všetci súhlasili. Mňa osobne najviac oslovili knihy alebo filmy, ktoré mi kládli otázky. Nie tie, ktoré by môj názor potvrdzovali.“ Michael Haneke

                 


Hoci je rozklad buržoáznej rodiny jednou z ústredných tematických konštánt tvorby Michaela Hanekeho, nie sú jeho diela ani agresívnym výpadom proti, ani (viac či menej láskavým) výsmechom tejto triede, aspoň nie takým, ako to poznáme z filmov Luisa Buñuela (Andalúzsky pes, resp. Nenápadný pôvab buržoázie (1)). A zároveň ide predovšetkým o útok, čo týchto dvoch velikánov (dnes už je, aspoň pre mňa, nesporné, že ním je aj Haneke) spája: atak na diváka, na jeho zabehnuté schémy vnímania filmu. Obe tieto tvrdenia možno bezo zvyšku aplikovať aj na dosiaľ posledný Hanekeho autorský úspech – za hollywoodske peniaze nakrútenú aktualizáciu vlastných, už viac než desaťročných Funny Games.
Aj keď financované producentmi z USA, ideovo a esteticky výsostne európske, síce z doby, keď je už aj prívlastok postmoderné pomerne vyprázdnený, no vyložene moderné. Také sú Funny Games, práve uvádzané v našich kinách. Čo od nich môžete očakávať? Ak ste náhodou videli originál, vedzte, že principiálnym rozdielom medzi pôvodinou a novšou verziou sú „iba“ herci (medzičasom zosnulého Ulricha Mühe nahradil Tim Roth, Susanne Lothar Naomi Watts a Arna Frischa, známeho aj z Bennyho videa, zase Michael Pitt) a jazyk. Všetko ostatné je takmer identické. Pre perfekcionistov - porovnanie rovnakých scén v oboch verziách nájdete v tomto videu:
                 


Dovolím si ešte raz odcitovať Hanekeho: „V pôvodnej verzii sú zábery, ktoré by som dnes urobil inak. Ale napriek tomu som ich tam nechal. Aj keď je remake záber po zábere rovnaký, vyznenie oboch filmov je odlišné. Iní herci pred kamerou – iný akcent. To bolo pre mňa zaujímavé.“  Podľa môjho názoru daná zmena ovplyvňuje viac nuansy než základný význam, či zmysel jednotlivých obrazov, scén. Uvedomujúc si pritom, že práve detaily určujú podobu celku, nebudem sa tu ďalej venovať porovnávaniu staršieho a novšieho, akokoľvek potenciálne zaujímavému. Ak však predlohu nepoznáte a doteraz ste sa s ničím od Hanekeho nestretli (Pianistka, Utajený), iba veľmi ťažko si môžete predstaviť, aké Funny Games vlastne sú. A to aj keď ste o filme niečo čítali, alebo videli trailer. 


Do činenia totiž máme s veľmi inteligentným filmárom a jeho dielom, ktorého hybným princípom je narúšanie našich očakávaní. Hlavný koncept je dovádzaný hádam až na hranice svojich možností, teda aspoň na poli súčasnej umeleckej (nie však vyložene experimentálnej) kinematografie. Zakúšanie svojej vlastnej neschopnosti vopred odhadnúť vývoj udalostí v rámci deja, je pre diváka Hanekeho filmu východiskovým stavom. Keďže rozprávanie je vždy o krok pred nami, čoskoro nás omrzia pokusy predpovedať čo i len vyvrcholenie práve sledovanej scény. Zvolená stratégia umožňuje hlavnému hýbateľovi viesť našu pozornosť niekam inam: navodením intelektuálneho odstupu, znemožnením priameho zaangažovania sa na príbehu nás vyzýva (pozor: nenúti) reflektovať svoju vlastnú pozíciu. Ponúka nám možnosť premýšľať o tom, ako sa vymedzujeme vo vzťahu k: 1) násiliu, 2) (audio)vizuálnej reprezentácii násilia. Ba čo viac, je natoľko drzý, že celkom nepokryte a jednoznačne z nás spraví bezprostredných komplicov násilníkov. Nie je veľa autorov, čo by si niečo podobné dovolili...
Pre svoj prístup nachádza tento pozoruhodný demiurgos veľmi priliehavý šat: od Bressona si vypožičiava dlhé statické zábery, často na rôzne časti ľudského tela (pričom v niektorých dialógových scénach sa na tvár nekladie väčší dôraz než povedzme na nohu) a objekty a dôsledne sa hrá – pracuje s mimoobrazovým poľom. Skrz estetiku dosahuje pozoruhodný výsledok: vo Funny Games je v konečnom dôsledku násilia iba toľko, koľko si my diváci – spolupáchatelia – predstavíme. Zážitok to môže byť poriadne znepokojivý, no o to výnimočnejší.  


K filmu Funny Games nie je možné nezaujať postoj: môžeme ho znenávidieť a zavrhnúť alebo ho obdivovať, môžeme predčasne odísť z kinosály (a neboli by sme jediní), alebo sa môžeme nechať unášať týmto radikálnym príspevkom k mnohým diskusiám. Takisto ho môžeme následne analyticky uchopiť rôznymi kľúčmi, viem si živo predstaviť projekciu v rámci seminára študentov filozofie či psychológie (oba odbory Haneke sám študoval). A to napriek tomu, že Funny Games nie sú explicitne filozofické a psychologické ešte menej. Nepotrebujú to: pre ich stvoriteľa sú jeho postavy plátnom a my si tieto „prázdne rámy“ máme dotvoriť projekciou svojich vlastných ideí a emócií. Čo poviete, zahráme sa?
Funny Games U.S. (Francúzsko/Anglicko/Rakúsko, 2008, 111 min.) Réžia: Michael Haneke. Scenár: Michael Haneke. Kamera: Darius Khondji. Strih: Monika Willi. Hudba: George Friedrich Händel, Pietro Mascagni, Wolfgang Amadeus Mozart, John Zorn. Hrajú: Naomi Watts, Tim Roth, Michael Pitt, Brady Corbet, Devon Gearhart, Siobhan Fallon, Robert LuPone
Pozn.: Michael Haneke citovaný podľa: Jak ztvárnit násilí ve filmu. IN: Film a doba. Roč. LIV, č. 3 (2008), s. 167 – 168. – Praha.  Z rozhovorov Michaela Hanekeho pre epd Film č. 6/2008 a z knihy Thomasa Assheuera Nahaufnahme: Michael Haneke (Alexander Verlag, Berlín 2008) preložil Čestmír Lang.
(1) Hoci túto paralelu nechcem ďalej nijako rozvíjať, nie som jediný, kto si pri sledovaní Hanekeho spomenul na jedného z popredných auteurov európskej kinematografie: názov rozhovoru s rakúskym tvorcom v britskom magazíne Sight and Sound je parafrázou spomínaného vrcholného filmu španielskeho režiséra. Pozri: FALCON, Richard: The Discreet Charm of the Bourgeoisie. Sight and Sound, May 1998, pp. 10-12