Na rozbúrenom mori sa nebezpečne nahýba a s divokými vlnami zo všetkých síl bojuje nákladná loď. Jej kapitán Dirk má na obavy tie najlepšie dôvody – jeho nákladom sú vzácne umelecké diela a následky ich zničenia by boli tragické. Film Frankofónia však v skutočnosti nie je žiadnou katastrofickou drámou – aspoň nie v zmysle, akým by sa vám po prečítaní predchádzajúcich riadkov mohlo zdať. Kapitán Dirk a jeho loď sú len priliehavou filmovou metaforou pre turbulentný osud umeleckého a kultúrneho dedičstva Európy, ktoré sa neustále zmieta na rozbúrených vlnách geopolitických dejín.

Frankofónia je zatiaľ posledným filmom Alexandra Sokurova, jedného z najuznávanejších filmárov súčasného Ruska, ktorý je zároveň považovaný za nasledovníka legendárneho Andreja Tarkovského. Šesťdesiatpäťročný Sokurov má na konte niekoľko desiatok hraných filmov, nezaprie v sebe však svoje pôvodné zameranie na dokumentárnu tvorbu. Svojským druhom dokumentu je, v podstate, aj Frankofónia – film mnohých vrstiev, tvárí aj žánrov.
KINEMAVIDEO4111.
Sokurova tvorba sa takmer spravidla zaoberá vzťahom človeka, moci a dejín a aj Frankofónia do tohto profilu dobre zapadá. Ústredným objektom jej záujmu je majestátne epicentrum francúzskej, ale aj celoeurópskej či dokonca celosvetovej kultúry – parížsky Louvre. Louvre ako centrum umenia, Louvre ako symbol umenia, Louvre aj ako objekt umenia na desiatkach obrazov, ktoré zachytávajú jeho vonkajšiu krásu aj vnútorné poklady. Vo filme má priestor jeho história, význam, charakter, drámy, ktoré sa v ňom odohrali aj ľudia, ktorí sa o jeho súčasnú podobu najviac zaslúžili.
Miesto lineárneho toku faktografických informácií však je film skôr akýmsi poeticko-filozofickým komentárom. Tempo a smer mu určujú súvislosti tak, ako ich podáva a zoraďuje neviditeľný rozprávač. Frankofónia sa tak stáva zároveň aj dokumentom o svojom tvorcovi - hovorí jeho slovami, používa jeho myšlienky, vyjadruje jeho obavy a vypichuje do popredia detaily, ktoré jeho samotného najviac nadchýnajú.

Za kritický bod v živote Louvru, ale aj európskej kultúry ako takej, film považuje nacistickú okupáciu Paríža. Práve od udalostí z leta 1940 sa preto dej odpicháva a z najrôznejších strán sa k nim aj opäť vracia. Hrdinami zdramatizovaných sekvencií (inak film čerpá najmä z dobových archívov či detailných záberov samotných umeleckých diel) sú dvaja muži, ktorí mali v tomto čase s osudom Louvru spoločného najviac – vtedajší riaditeľ Jacques Jaujard a gróf Metternich, ktorý bol nacistami poverený správou francúzskeho kultúrneho dedičstva. Umenie a kultúru však film hľadá aj nad rámcom týchto priamych aktérov - napríklad aj pri zdôvodňovaní kontroverznej francúzskej kapitulácie, keď sa pýta: Vzdali by ste sa všetkých tých galérií, múzeí, kaviarní a kabaretov pre princípy a politické presvedčenie? Paríž s okupáciou je totiž Paríž bez bômb a bojov...
Do snímky sa ale vošli aj oveľa širšie súvislosti. Napríklad neodškriepiteľný fakt, že podstatná časť „európskeho kultúrneho dedičstva“ v skutočnosti pochádza zo zámorských vojnových koristí Napoleona a ďalších „vášnivých zberateľov“. Napoleon sa, napokon, vo filme objavuje aj „osobne“ ako prízrak z minulosti, ktorý rozprávačovi dej tu a tam dovysvetľuje a komentuje. Celkom symbolickou je, taktiež skôr prízračná, postava Marianne – alegorická personifikácia Francúzskej revolúcie, ktorá neprestáva opakovať ako čarovnú mantru slávne „Sloboda, rovnosť, bratstvo“. Sokurov však do Frankofónie „prepašoval“ aj celkom nefrancúzske paralely - napríklad hľadanie miesta, aké na kultúrnej mape sveta zaujíma jeho ruská domovina.

Ak máte radi umenie a jeho dejiny, film Frankofónia vám určite má čo povedať. Zážitok z jeho sledovania je ale kdesi medzi prehliadkou múzea s neortodoxným výkladom svojského sprievodcu a voľnou diskusiou pri dobrom víne, kde je sem-tam povolená aj nejaká tá špekulácia či nepresnosť. Myšlienky či momenty, ktoré by pôsobili hlbšie, silnejšie a univerzálnejšie v ňom síce nechýbajú, avšak je ich poskromne.
Film ako celok pôsobí až príliš eklekticky – striedajúce sa formy, divoké skoky po časovej osi aj mape sveta, dokumentárnosť archívnych záberov v kontraste s abstrakciou použitých metafor a symboliky... Prvkov, ktoré odvádzajú pozornosť od samotného deja a myšlienok je, skrátka, akosi priveľa a tie pod ich ťažobou vyznievajú vágne a zmätočne. Ako „teaser“ na návštevu najslávnejšieho múzea sveta však film, inak plný krásnych detailov a dômyselných kompozícií, funguje výborne.
Francofonia (Francúzsko, Holandsko, Nemecko, 2015, 88 min.)Réžia: Alexander Sokurov. Scenár: Alexander Sokurov. Hrajú: Louis-Do de Lencquesaing, Benjamin Utzerath,Vincent Nemeth