Prvá svetová vojna patrí medzi konfliktami dvadsiateho storočia – aspoň čo sa filmových spracovaní týka – k najnepopulárnejším. Oproti jej mladším bratom je pomalšia, nezaujímavejšia a hlavne neaktuálnejšia. Mocnosti, ktoré sa v nej stretli z väčšej časti už neexistujú a jej dôsledky dnes už takmer necítiť. Preto je téma osudov mladých Američanov, ktorí vďaka svojmu idealizmu narukovali do francúzskeho letectva pred vstupom USA do vojny v roku 1917, nielen neotrepaným, ale hlavne zaujímavým a vďačným námetom pre kvalitný príbeh. To by ale režisér Tony Bill a jeho scenáristi museli postaviť na nohy viac, ako úbohú frašku, ktorou Flyboys – Rytieri Nebies sú.

Príbeh je rovnako stupídny ako jednoduchý a otrepaný. Mladí, naivní americkí chlapci „tu spoza humien“ narukujú do vojny, len aby zistili, že to nie je taký špás, spoznali drsného, ostrieľaného letca a cez súboje v nebesiach aj sami seba. Postupne sa z nich stanú ostrieľaní vojaci a za cenu pár ich životov statočne bojujú proti zlým Nemcom, milujú francúzske dievčence a pomstia neodvratnú smrť ich už spomínaného mentora. Problémom Flyboys, okrem príbehu, nie je ani tak jeho nerozhodnosť, či chce byť vojnovým filmom s romancou, alebo romancou na pozadí vojny, ale skutočnosť, že zlyháva v obidvoch žánroch na plnej čiare. Na vojnový film je v (prekliate dlhých) 140tich minútach primálo akcie a tá je nielen pomalá a zle nasnímaná, ale hlavne nezáživná a nerealistická. Na romancu je zase ľúbostný príbeh príšerne neoriginálny, predvídateľný, zle zahraný a trápny. 


Zabudnite na Zachráňte Vojaka Ryana či Hartovu Vojnu. V porovnaní s nimi je Flyboys ako rozprávka – všetci sú vždy čistí s vyžehlenými uniformami, pred smrťou majú čas na dlhé a hĺbavé pohľady medzi sebou a vojenská disciplína, či základné fakty vojny, sú pre scenáristov neznáme veličiny. Pritom sa z témy dalo vytiahnuť o toľko viac. Aj keď bola prvá svetová vojna omnoho „pomalšia“ ako sme zvyknutí z filmov o jej nasledovníkoch, nebola menej intenzívna. Avšak na zobrazenie intenzity nestačí pár zle nasnímaných súbojov v oblakoch na počítačom vytvorených lietadlách. Hrdinstvom letcov, podľa ktorých vznikol tento scenár, bola už len skutočnosť, že sa vôbec do tých lietadiel posadili a vzlietli. To však Flyboys veselo ignoruje, rovnako ako hocaký náznak taktiky boja či ilúziu väčšieho konfliktu, v ktorom sa naši hrdinovia nachádzajú.
Slabému zobrazeniu vojny napomáhajú aj strašné herecké výkony väčšiny hercov. Už od fatálne neoriginálnych predstavení hrdinov – pri scéne lúčenia sa na vlakovej stanici, som sa skoro utopil v prívale klišé – až po vykreslenie ich charakterov sa mladí a poväčšine neskúsení herci snažia nepôsobiť trápne, čo sa im však veľmi nedarí. Jedine Martin Henderson ako Cassidy (už spomínaný mentor) pôsobí ako-tak verne a jeho repliky neznejú retardovane, ako tomu je v prípade zvyšku obsadenia. Ani James Franco, ktorý inokedy zvláda aj obtiažnejšie herecké party, nezmôže pretlačiť neohrabanosť scenáristov a výsledný pátos jeho postavy. Keď sa k tomu pridajú schematické problémy, ako aj riešenia „dobových problémov s dnešnou relevanciou“, t.j. rasizmus, vzťah mentora a žiaka, atď., je obraz skazy odohrávajúci sa na filmovom plátne dokonalý.


Čerešničkou na torte tak ostáva réžia, ktorá si dovolí päťdesiat minút diváka nudiť, kým mu naservíruje prvú akčnú scénu a aj tú nevalnej kvality. Síce sa postupom času, ako naši hrdinovia získavajú skúsenosti, zlepšuje aj réžia a konečná akčná scéna už skoro stojí za to, je to primálo na záchranu tohto filmového vraku. Postavy sú, napriek jasným fyzickým rozdielnostiam, zameniteľné a v lietadlách nerozpoznateľné, a preto je v podstate jedno, kto kedy umiera. Jediné citové reakcie vo mne vyvolali „romantické“ scény, ale to som sa skôr cítil trápne pri pohľade na konanie ľúbostného páru. Nulová chémia medzi hercami, ako aj šablónovitosť ich interakcie zabili akýkoľvek náznak romantiky.
Flyboys – Rytieri Nebies je nielen zlým filmom ktorý pri návšteve kina pohltí vaše peniaze, ale hlavne – a to mu neviem prepáčiť – zabije viac, ako dve a štvrť hodiny vášho života. Pri normálnej dĺžke - do sto minút - by som možno uvažoval o bod vyššom hodnotení ... možno. Takto ale ide o neúmerne dlhý, nudný, miestami trápny, ale vždy predvídateľný a technicky zle urobený film, ktorého jedinou devízou je jeho zasadenie do zaujímavej a neotrepanej éry.
Flyboys (USA/Francúzsko, 2006, 139 min.) Réžia: Tony Bill. Scenár: Blake Evans, Phil Sears, David S. Ward. Kamera: Henry Braham. Hudba: Trevor Rabin. Hrajú: James Franco, Martin Henderson, Jennifer Decker, Jean Reno, David Ellison, Mac Donald, Ian Rose, Kyle Hensher-Smith, Philip Winchester