Po štyroch rokoch prináša divákom režisér a animátor Aurel Klimt, tentoraz v spolupráci s Janom Balejom, ďalšie priehrštie rozprávok nesmrteľného a nenapodobiteľného Jana Wericha pretlmočených na filmové plátno. Štyri príbehy (Strýčku, proč je moře slané?, Tři sestry a jeden prsten, Hrbáči z Damašku a Paleček) sú pre prvé Fimfárum dôstojným pokračovaním, hoci jeho poetiku rozvíjajú len v detailoch a miestami pôsobia o čosi slabšie.

Pôvodné Fimfárum bolo organickým a v rámci možností veľmi kompaktným spojením dvoch umeleckých koncepcií, ktoré sa prirodzene dopĺňajú. Ako poznamenal vo svojej recenzii kolega Vlado Kurek, je skôr zvláštne, že sa podobná spolupráca Wericha s vtedajším štúdiom Bratři v triku neodohrala ešte za jeho života. Jednoduchý a nenáhlivý štýl Werichovho rozprávania necháva divákovi dosť priestoru na  vnímanie výtvarnej stránky filmu, ktorá zas svojou poetikou presne dopĺňa “človečinu” v hlase rozprávača. Kritický a divácky ohlas na Fimfárum bol dôkazom opodstatnenosti zámeru filmárov, ako aj ich úspechu pri jeho uskutočnení.


Práve ucelenosť a “definitívnosť” prvého filmu je však pre tvorcov pokračovania hazardom: ako vylepšiť či rozpracovať princíp, ktorý už vo svojom prvom vtelení viedol k takej osobitosti a bohatosti výrazu? To je otázka, na ktorú ponúka Klimt a spol. vo Fimfáre 2 viacero zaujímavých odpovedí. Prvá z nich je protiotázkou: treba vôbec niečo meniť?
Úvodné scény Fimfára 2 budia dojem, že sa na metódach tvorcov nemenilo nič a že to tak má byť: majstrovsky zhotovené bábky, tváre, z ktorých sa dá čítať ako z kníh, animácia tak dokonalá, že sa na ňu dá úplne zabudnúť. K tomu úplne nový príbeh – čo by mohlo byť lepšie?
Prvou výraznejšou odlišnosťou sú zábery robené kreslenou animáciou. Nepamätám sa, či sa vyskytovali aj vo Fimfáre 1, no každopádne neboli natoľko nápadné a integrované do deja. Neviem ani jednoznačne povedať, či ide o zmenu k lepšiemu alebo nie. Na jednej strane spestrujú rytmus rozprávania a plnia aj určitú komunikačnú funkciu (zvyčajne, no nie vždy, ilustrujú priamu reč, tj. keď jedna postava opisuje druhej nejakú udalosť, na plátne sa “odohráva” v kreslenej podobe). Na druhej strane predsa len predstavujú inú výtvarnú reč a čiastočne narušujú jednoznačnosť vizuálneho prejavu filmu. Tieto zábery sú totiž kreslené “nedbalo”, pričom ale skratka pri kresbe napr. voskovkou na papier vyznieva inak než “neotesanosť” bábky alebo kulisy vyrobenej z dreva či iného materiálu.


Druhou zmenou, ktorá sa vynára až v priebehu deja, je absencia veľkolepých rozsiahlejších scén, ktoré v pôvodnom Fimfáre dotvárali celkový dojem. Námestíčko v “dvojke” jednoducho nevyzerá tak honosne a zložito ako v “jednotke”. Zrejme ide o dôsledok rozpočtových obmedzení a výsledný “lacnejší” dojem možno tvorcom len ťažko vyčítať. Naopak, treba povedať, že detskí diváci, ako aj tí z dospelých, ktorým neutkveli v pamäti rozmarnejšie pasáže Fimfára 1, pravdepodobne žiadny deficit nepocítia.
Neprehliadnuteľnou zmenou je posun typu príbehov, ktoré sa dostali do nového výberu. Kým pre celé pôvodné Fimfárum bol typický tajomný až mierne strašidelný tón a jedna z rozprávok mala vyslovene hororový charakter, dvojka sa uberá skôr uvoľnenejším smerom, i keď čierneho humoru je miestami až-až a objaví sa aj obligátny čert. Celkovo sa dá povedať, že pre fantáziu detského diváka predstavujú nové rozprávky stráviteľnejšie sústa. Nebol by to však Werich, keby na konci zakaždým nečíhala nenápadná pointa, nad ktorou sa dá plodne podumať (najmä druhý a tretí príbeh sú v tomto smere lahôdky).
Fimfárum 2 je duševná potrava v tom najlepšom zmysle slova, a hoci sa jej dá čo-to vytknúť, bez problémov sa dá odporučiť ako výborný “úlet” z vonkajšieho sveta, ale aj z konvencií, v ktorých sa utápa väčšina ostatnej filmovej ponuky. Pre fanúšikov Jana Wericha alebo aj Tima Burtona ide, samozrejme, o povinné pozeranie.
Fimfárum 2 (ČR, 2006, 90 min.) Réžia: Jan Balej, Vlasta Pospíšilová, Aurel Klimt a Břetislav Pojar. Námet: Jan Werich – kniha Fimfárum. Hudba: Vladimír Merta. Komentár čítajú: Jan Werich, Ota Jirák