Druhý celovečerný film režiséra Andrzeja Jakimowskieho Fígle rozpráva mimo iné aj o osude a drobných náhodách. Drobnou náhodou možno je aj fakt, že sa táto poľská snímka dostáva do slovenskej kino-distribúcie v rovnaký týždeň ako šieste pokračovanie Harryho Pottera. Fígle, distribuované Asociáciou filmových klubov, síce nepredstavujú pre ságu o čarodejníckom učňovi konkurenciu a na prvý pohľad pôsobia ako jej protipól, no ak sa prizrieme bližšie, objavíme zopár (najmä v ideovej rovine) podobností.





 Malého Stefeka vychováva len matka a staršia sestra Elka. Svojho otca pozná akurát zo starej počmáranej fotografie. V momente, keď chlapec v rámci letného ponevierania sa po mestečku začne každé ráno stretávať na vlakovej stanici istého pána, napadne ho, že ide o jeho otca. Tým sa odštartuje Stefekova snaha zariadiť stretnutie domnelého otca s jeho matkou. Okrem tejto hlavnej línie sledujeme ešte niekoľko vedľajších, tvorených najmä úsilím sestry Elke získať lepšiu prácu a jej vzťahom s priateľským automechanikom Jerzym.

Film skvele zobrazujúci vážne rodinné a sociálne problémy nevinným a naivným pohľadom dieťaťa nepredstavuje automaticky niečo výnimočné. Fígle ťahá do kategórie výraznejšieho nadpriemeru predovšetkým výborne vybudovaná poetická atmosféra všedných, dlhých letných dní v zapadnutom mestečku. Hrdinovia sú často zobrazovaní pri vykonávaní viac-menej banálnych činností, a hoci medzi väčšinou scén jestvujú jasné kauzálne väzby, tvorcovia občas patrične použijú scénu slúžiacu len na dotvorenie celkovej atmosféry. Všetky tieto „zbytočné scény“ a zobrazovanie všedných úkonov je takmer vždy, minimálne roztomilo úsmevné, ak nie vyložene vtipné. Menej početné mohli byť iba opakovania niektorých motívov slúžiacich na zvýraznenie každodennej rutiny (napríklad vypúšťanie holubov z klietky).


V rovine štýlu Jakimowski dotvára atmosféru lenivých letných dní použitím mäkkého svietenia a filtra zdôrazňujúceho teplé farby. Vizuálnej poetickosti diela napomáhajú aj kompozične efektné zábery. Tvorcovia však nezachádzajú v štylizovaní do extrému, ale usilujú sa - v súlade s obsahom - skôr o obraz spoetizovanej všednosti. Prostredie chudobného poľského malomesta s chátrajúcimi činžiakmi, zle udržiavanými chodníkmi, spod ktorých začína vyrastať burina, hrdzavejúcim železničným viaduktom a podobne, pôsobí autenticky. Snímka získava istý sociálne-kritický rozmer (je len vedľajšou témou) v podstate iba vďaka náležite vybratým lokalitám a dekoráciám.
Najpôsobivejšie scény filmu sú tie, v ktorých staršia sestra učí Stefeka titulné fígle – ako podplatiť osud. Predovšetkým v týchto momentoch Jakimowski kladie otázky o možnostiach, do akej miery jednotlivec môže byť pánom svojho osudu a okrem toho vyvoláva silné reminiscencie na svojho veľkého učiteľa (z filmovej fakulty v Katoviciach) Krzysztofa Kieslowského.
Za zmienku určite stoja sympatickí a typovo skvele vybratí herci. Predstavitelia všetkých hlavných úloh sú presvedčiví v humorných aj vážnych scénach. Medzi Stefekom a Elkou výborne funguje bratsko-sesterská chémia a predstaviteľky Stefekovej matky a sestry sú si podobné, akoby skutočne išlo o matku s dcérou.  


Fígle predstavujú príklad diela skvele kombinujúceho závažne a humorné momenty, zobrazujúceho „špinavú realitu“ idealizujúcou prizmou detských očí. Možno práve vďaka tomu si mimo viacerých ocenení vyslúžili aj cenu filmových kritikov na predminulom bratislavskom festivale.
P.S. V ponuke ASFK sú Fígle takmer až nezvykle optimistickým titulom. Väčšinu klubového publika však pravdepodobne nesklamú a trúfnem si tvrdiť, že by mohli zaujať aj značnú časť divákov hľadajúcich „len“ inteligentnú zábavu. To by sa však museli o nich dozvedieť a odhodlať sa zhliadnuť ich.
Fígle (Stuczki, Poľsko 2007, 95 min) Scenár a réžia: Andrzeja Jakimowski. Kamera: Adam Bejerski. Hudba: Tomasz Gassowski. Strih: Cezary Grzesiuk. Hrajú: Damian Ul, Ewelina Walendziak, Tomasz Sapryk, Rafal Guzniczak, Iwona Fornalczyk, Joanna Liszowska, Grzegorz Stelmaszewski.