Ľuba, hlavná hrdinka časozberného filmu Ladislava Kaboša, by pokojne mohla byť vaša kamarátka či susedka. Nie je to žiadna dobrodružka so spasiteľským komplexom. Napriek tomu strávila roky v epicentre najkrvavejších bojov zachraňovaním životov. Je to vlastne celkom normálna zdravotná sestrička, ktorú za hranice vylákala vidina dobrého zárobku - a potom už nadobro pripútala láska.

Ľuba do Líbye vycestovala v 90.rokoch. Iste to vyžadovalo kus odvahy, no nič ešte nenasvedčovalo tomu, že mieri do nebezpečenstva. Čoskoro sa vydala za miestneho lekára, porodila dve deti a navzdory kultúrnym rozdielom takmer dokonale asimilovala. Milovaný manžel však náhle zomrel a Ľuba ostala na deti uprostred arabského sveta sama. Išlo však len o predzvesť jej ťažkostí. Prišiel prevrat a s ním vojna, v ktorej boli civilisti rovnako dobrými terčmi ako vojaci. Podľa dohody s manželom mala v prípade vojny s deťmi odísť na Slovensko. On by zostal pomáhať chorým a raneným. Ľuba sa rozhodne uctiť jeho pamiatku tým, že jeho miesto zastane.
KINEMAVIDEO3840.
Je rozhodne veľmi dobré, že tento film na Slovensku a so slovenskou hrdinkou vôbec vznikol. Naša spoločnosť totiž zas a znova pri rôznych príležitostiach dokazuje, aká cudzia je jej empatia a porozumenie veciam, ktoré sa jej bezprostredne nedotýkajú. Ľuba tým, ktorým vojnami rozorvaný svet moslimov pripadá ako „vonkajší vesmír“, môže byť ideálnym sprievodcom. Nie je to totiž žiadna vyhľadávačka adrenalínu, nad ktorou by bolo ľahké mávnuť rukou. Jej vyjadrovanie je priame a jasné, jej pohnútky pochopiteľné.
Je tiež fajn, že sa film nenechal zvábiť na vyšliapané chodníčky polemiky o vzťahoch medzi západnými ženami a moslimskými mužmi. Situácia je tu, samozrejme, načrtnutá (manželova rodina so svadbou najprv nesúhlasila, Ľuba sa ostrihala, aby ako žena za volantom nepútala toľko pozornosti atď.). Ďalej to však film nepitve, a vlastne ani nemôže – Ľuba je so svojou líbyjskou rodinou evidentne úplne zžitá a na manžela spomína ako na najlepšieho na svete. O to viac priestoru zostáva na to, o čom tento film skutočne je – autentický náhľad do života ženy a matky uprostred vojnovej zóny.

Výpovedná sila filmu je do veľkej miery daná obsahom. Tvorcovia sa navyše dostali k mnohým autentickým záberom z prvej línie bojov či operačných sál, vďaka ktorým určite nebudete mať pocit, že je film uvarený, takpovediac, z prevarenej vody. Napokon, ak vám už aj nervydrásajúce šoty z večerných správ stihli „zovšednieť“, osobný presah hlavnej hrdinky do výjavov z vojnového marazmu spoľahlivo nalieva čerstvé emócie.
Po chvíli však pravdepodobne začnete chcieť viac. Názor, rozuzlenie alebo širší kontext...? Farby piesku ale ostávajú chronologickým výkladom bez väčšieho autorského vedenia. Je to škoda. Ľuba je charizmatická žena, ktorá by sa nestratila ani v prešpekulovanejšom scenári. Priestoru na gradáciu je pritom dosť. Ľuba napríklad musí ustáť to, že kým ona bojuje, aby rodinu dostala z krajiny, jej zaťa páli nutkanie bojovať po boku krajanov. „Ak máme zomrieť, tak spolu ako rodina,“ vraví, keď z ťažko dosiahnutého bezpečia na Slovensku odvádza Ľubinu dcéru s vnučkou naspäť do rozbombardovanej Líbye.

Ďalšou nerozvitou zápletkou je fakt, že keď Ľuba čoskoro Slovensko opúšťa tiež, nejde len o túžbu po dcérinej blízkosti, ale najskôr aj existenčnú potrebu. Po rokoch odpracovaných v krajine, s ktorou má Slovensko len minimálne formálne väzby, by tu totiž zrejme nemala nárok ani na dôchodok.
Netreba však zabúdať, že Farby piesku vznikali doslova za pochodu. Než sa totiž v Líbyi veci zvrtli, mal to byť meditatívny filmový výlet do nekonečných dún Sahary...
Farby piesku (SR/CZ, 2015, 80 min.)Réžia: Ladislav Kaboš. Scenár: Ladislav Kaboš