Nvotova réžia ani po treťom celovečernom filme stále neprekračuje hranicu rukolapnej transparentnosti a nadväzuje tak na súčasnú tendenciu v slovenskom hranom filme pokusom oživiť ducha Vladimíra Bahnu (pozn. autora: Vladimír Bahna - prominentný režisér budovateľského filmu, autor Poľa neoraného). Film Juraja Nvotu Eštebák – odohrávajúci sa v období normalizácie, ako hlásia PR články – je inzerovaný ako trpká komédia. Ku komédii však má veľmi ďaleko. Pôdorys scenára o mladom mužovi, ktorý je okolnosťami prinútený stať sa členom ŠtB, má najbližšie asi k dráme, ale aj to len s privretím oboch očí. Je pochopiteľné, že film distribútor inzeruje ako komédiu, lepšie sa to predáva. Eštebák však nie je žánrový film a jedná sa len o ďalší zbytočný príspevok do nekončiacej plejády filmov o komunistickej minulosti nakrútených gýčovým retroštýlom, kde kulisa komunizmu neslúži na analytické skúmanie patologických problémov vtedajšej doby, ale len na odohratie klišéovitých, miliónkrát počutých historiek. Akoby ani jeden z tvorcov danú dobu nezažil a nakrúca o niečom, čo sa dlhé roky traduje ústnym podaním. Režisér s producentom sa usilujú o určitú kvalitu technickej stránky veci, ale práve transparentnosť a bezpríznakovosť réžie sú možno horšie, ako keby sa jednalo o brak, ktorý môže byť taký zlý, že sa na ňom dá aspoň zasmiať.

KINEMAVIDEO1435.
Začnime od scénografie. Cieľ - socialistický skanzen! Treba tam dať všetko, na čo si pamätáme. Umelecký výkon scénografa spočíva v tom, nazbierať čo najviac rekvizít od telefónov po autá a postaviť ich pred kameru. Svojbytný výtvarný koncept nie je prvoradý. Už na úrovni scénografie badať rozpoltenosť a nevyhranený postoj autorov, ktorí nevedia, čomu má celé výtvarné poňatie filmu slúžiť. Nebadať žiadnu snahu cez nejakú výtvarnú štylizáciu interpretovať charakter doby, pravé naopak, im stačí cez socialistický dizajn vyvolať v divákovi nostalgický spomienkový optimizmus. To však ide proti kritickému postoju celého filmu. Scény sú nasnímané pekne ľúbivo, v sýtych farbách s vysokým kontrastom. Takýmto spôsobom tvorcovia nadväzujú na retro-nostalgiu, už pomerne dávno započatú filmom Pelíšky.  Aj celý Eštebák vyzerá, akoby ste skrížili Životy tých druhých s Pelíškami, pričom zo Životov si nezobral žiadne ponaučenia. Čo na nemeckom, dnes už pomaly klasickom diele o tajných agentoch východoeurópskych krajín, perfektne klape, to v Eštebákovi ani zďaleka nefunguje.

Motivácie postáv nie sú ani len naznačené, udalosti sa odvíjajú nelogicky  a divák (ako si už pri slovenskom filme zvykol) sa neustále pýta, čo to má znamenať? Aby som bol konkrétny. Prečo napríklad hlavný hrdina – Čech –  žije na Slovensku? (Odpoveď je jasná. Aby pritiekli peniaze aj z ČR, musia tam byť obsadení aj nejakí českí herci.) Postavy plávajú vo vzduchoprázdne a keď už je v rámci narácie neskoro, rýchlo sa v toporných dialógoch zliepajú odpovede na najpálčivejšie otázky. Jeden príklad nedoriešenej dramaturgie za všetky. Načo idú eštebáci odpočúvať partiu slobodomyseľných kamarátov na samotu pri lese? (V Životoch tých druhých mal aparát riadny dôvod odpočúvať hlavného hrdinu. Minister kultúry chcel jeho sexy ženu. To je motivácia uveriteľná v živote aj vo filme, v Eštebákovi nič také nie je.) Keď už spolok slobodomyseľných vidí prichádzať k ich samote nemaskovaný vehikel Štb, prečo tam potom robia ironické oslavy prvého mája a ani trochu nespozornejú? Veď široko-ďaleko nikto nebýva. Má pán spisovateľ, farár, jeho brat a vysokoškolský profesor pocit, že tam prišli eštebáci odpočúvať kukučky? Sú to až také hlúpe postavy? Sú! Také sú všetky postavy v tomto filme. Vetchý ako príslušník ŠtB? Každý herec, ktorý by bol postavený do takých toporných situácii a mal by také tézovité dialógy, musí vyzerať bezradne. Napočudovanie je len to, že tú rolu zobral a nivelizuje tak akékoľvek hodnoty, čo sa týka selekcie dobrých a zlých úloh. Ale to už by som asi chcel od hercov veľa. A to nehovorím o zvyšnom zástupe tvárí. Ani Latinák nesmie chýbať! Svojich priblblých reklamných opičiek sa nezbaví, aj keby už dokonca života dostával len vážne role. Aj Budař musí byť! Nezabudneme predsa na všetkých „obľúbených“ hercov. Keď sa už našinec vyberie do kina, aby čo-to videl! Aj Dorota Nvotová dostane roličku a aj ostatní kamoši. Čím viac epizódnych rolí, tým lepšie. Ďalší z faktorov, ktorý posilňuje pocit profesionálne odvedenej prace. Aj Ady Hajdu bude! Nebrble síce tak ako v Tangu s komármi, ale jeho výkon je dosť senilný. (Chce sa mi plakať, keď si spomeniem na Lutherove staré filmy, kde ako mladý hviezdil!)

Hlavnú rolu, ktorú mala prekvapivo obsadiť neopozeraná tvár (podobne ako sa to podarilo tvorcom českých Pout s Ondřejom Malým), hrá snowborďák Mádl. Veď hlavne mladých aby to prilákalo, aby videli, aký bol ten komunizmus svinstvo! V zásade však platí, že herec je len "dobytok" (ako povedal Hitchcock), a pokiaľ ho nevedie pevná režisérska ruka, tak nemá čo ukázať. Je teda zbytočné vyjadrovať sa k jednotlivým výkonom podrobnejšie, prípadne komentovať debutantov. Nešpecifické a kamarátske obsadzovanie rolí neprináša žiadny výsledok. Napríklad rola Nvotovho kolegu z divadla režiséra Romana Poláka mohla byť pokojne obsadená anonymným nehercom. Alebo to je snáď nejaký intertextuálny odkaz? Princíp obsadzovania speje k tomu, že jeden obľúbený herec môže byť nahradený iným, jeden kamarát druhým, a nič sa na výrazne nezmení. Podobne ako herci,  môže byť hociktorý z komponentov filmu zamenený. Sekvencia môže byť od buka do buka raz naplnená množstvom nadbytočných záberov a inde je nelogicky celý obraz natočený na jeden záber, práve keď by malo byť strihom vybudované napätie. Jeden retrokostým môže byť nahradený iným retrokostýmom. Eštebák je presným opakom dobre urobeného filmu, kde všetko má svoje presné miesto a kde aj zmena jednoduchého detailu by spôsobila narušenie narácie a štýlu filmu. Práve to, že film je v prvom rade štýl, si asi režisér veľmi neuvedomuje a jeho posun od elementárneho vedenia hercov je nedostatočný. Množstvo skanzenových rekvizít a kulís, sem-tam realistické svietenie nerobia ešte film filmom. Rozzáberovanie filmu, pohyb hercov po scéne, použitie optík a uhlov kamery je naskrz nekoncepčné, všetko akoby bolo podriadené duchu transparentnosti (Bahnov duch), aby to všetci pochopili, aby bolo vidno všetko, čo treba, a ešte to nakrúťme aj odtiaľ a aj odtiaľ a v strižni sa uvidí! Akú má tento štýl normu? Keď je scéna svadby, tak spraví kameraman hercom ľúbivú slniečkovú kontru. Čo na tom, že tento efektný motív svietenia sa už nikde vo filme neobjaví. Všetko treba podriadiť tvorivému krédu – len aby to pekné bolo!

A tak divák trpí. Sto minút sa mu pred očami striedajú rutinne postrihané, najhrubozrnnejšie poňaté manuálové príručky bez štipky skutočne tvorivého vkladu (dajte na mňa, pozrite si to Pole neorané a pochopíte). Režisér sa tak podobne ako v divadle spolieha na gýč, ktorý niektorí kritici nazývajú poetizmus. Podoba, v akej nám tu však režisér prezentuje svoje tragikomické videnie sveta, je skutočne len gýč podfarbený hudbou kvalitatívne nie veľmi vzdialenou od rutinného podmazu z relácie o počasí. Niektoré skladby podobne ako celá výtvarná koncepcia pôsobia paradoxne. Na jednu stranu chce autor moralisticky kritizovať a na druhú stranu robí použitím nediegetickej hudby z filmu feel-good movie. Audiovizuálna gramotnosť tohto diela jednoducho nie je ďalej ako nepodarený slovenský seriál so všetkými svojimi muchami, od zlých hercov, cez popisnosť, až po trápne dialógy. Od seriálov ho odlišuje len tá okázalejšia výpravnosť a stíhačky nad Devínskym hradom. Eštebák je moralita, ktorá sa odhaľuje svojím prvoplánovým a na výsosť plochým obrazom komunizmu, kde sú eštebáci na výsosť hlúpi a kde sú kladné postavy neuveriteľní idealisti. Spracovanie filmu je rovnako poplatné dnešnej konzumnej dobe a mýtom o komunizme, ako boli filmy pred rokom 1989 poplatné oficiálnej ideológii. Film sa nabubrelo tvári, o akých dôležitých veciach hovorí, ale pritom je vo svojom strachu hovoriť o vážnych problémoch bez zľahčovania slabými vtipmi ešte horší ako tá normalizácia, o ktorej hovorí. Nič neobjasní, okrem banálnych vyhlásení vyrieknutých utláčanými postavami o špinavosti komunizmu sa skutočne nič nové nedozvieme. Že bol komunizmus peklo! To viem, a preto nemusím chodiť do kina, aby som sa 100 minút pozeral na audiovizuálne negramotný výtvor. A že je to určené pre mladšie generácie? To je argument úplne mimo, pretože tento film zobrazuje danú epochu tak nepresne a pritiahnuto za vlasy, že mladšie generácie budú ešte viac dezorientované. Film iba inscenuje staré vtipy a anekdoty o socializme (len trochu elegantnejšie ako to robil Kameňák s vtipmi o svokrách a policajtoch) a pár nešikovne zlepených a opozeraných zápletiek. Už samotné poňatie hlavného hrdinu speje len k banálnej myšlienke, ktorú najčastejšie presadzujú práve ľudia obhajujúci normalizáciu, a ľudia, ktorí sa nevedia alebo nechcú vyrovnať so svojimi traumami z obdobia normalizácie: „Taká bola doba!“ Podľa tohto alibistického kréda akoby Nvota stvoril aj hlavného hrdinu. Mádlova postava je morálne bezúhonný dobráčik zničený dobou. On nikomu nič zlé nechce urobiť, on je stelesnenie svätosti, to len tá hrozná doba ho ničí! To je obraz, ktorý chce Nvota zanechať mladším generáciám? Prečo radšej nenakrútil film o človeku, ktorý svojou anonymitou a konformistickým mlčaním prispieval k tvorbe tej normalizačnej doby? Myslím, že by to bolo efektívnejšie aj z dramatického hľadiska. Práve to sú postavy, ktoré by sa mali zjaviť vo filme o komunistickej minulosti a nie heroizovaný hrdina, ktorý je navyše napísaný veľmi neuveriteľne (takmer žiadne jeho konanie nemá vo filme logickú motiváciu, je jednoducho apriórnym dobrákom, lebo ho tvorcovia takého chceli mať, a nie preto, že by si to látka vyžiadala). Len tak zľahka sa skúste spýtať sami seba, svojich rodičov alebo starých rodičov, čo ste robili v sedemdesiatych rokoch? Kto z vás sa stretol s takou postavou ako je hlavný hrdina z Eštebáka?Film teda neprináša dlho očakávanú umeleckú analýzu totalitného režimu. Od Nvotu a scenáristu Ľubomíra Slivku (jeden z autorov Cinky Panny) by to asi ani nikto nečakal. Až také veľké sklamanie to však nie je.PS 1: Režisér Nvota pred tromi rokmi inscenoval adaptáciu Túlavé srdce od bývalého člena KSS Mareka Maďariča v Divadle Astorka, čo je len ďalší príspevok k „úprimnosti“ pravdivo hovoriť o minulosti našej krajiny. Mohol tak vzniknúť film o tom, ako sa jeho kolega pred Nežnou revolúciou tlačil do straníckeho aparátu. Myslím, že tento námet by bol miliónkrát zaujímavejší ako báchorky z Eštebáka. A možno by to bola konečne aj trpká komédia.PS 2: Producent a scenárista filmu pán Slivka pred vyprodukovaním Eštebáka naktrútil ako producent všetkým známe dielo Cinka Panna, ktoré prepadlo absolútne ako v kinách, tak aj u kritiky. Toto PS je najmä pre AVF. Kto súdny je ochotný prideliť peniaze na film človeku, pod ktorého producentskou kontrolou natrú krémom na topánky Martina Dejdara, Zuzanu Kronerovú a iné hviezdy a nechajú ich hrať Rómov, pod ktorého kontrolou nakrúti režisér lascívnu súlož za zle nakľúčovanými plameňmi, a ktorý dá urobiť do filmu o prvej cigánskej primáške titulnú pieseň Karlovi Gottovi? Keď chce človek na Slovensku robiť film o normalizácii, nemusí sa to zákonite diať v sedemdesiatych rokoch.
eŠteBák (Slovensko/Česká republika/Poľsko, 2012, 108 min.)Réžia: Juraj Nvota. Námet: Ľubomír Slivka. Scenár: Ľubomír Slivka. Kamera: Jan Malíř. Strih: Alois Fišárek. Hudba: Natalia Grosiak, Dawid Korbaczynski. Hrajú: Jiří Mádl, Michaela Majerníková, Ondřej Vetchý, Jan Budař, Ady Hajdu, Marko Igonda, Táňa Pauhofová, Szidi Tobias, Martin Geišberg