Eros, grécky boh lásky, vášne. Svojimi šípmi vplýval na zmyselnosť a erotické túžby nielen ľudí, ale aj bohov. Pre väčšinu je známy pod rímskym menom Amor. Pod slovkom „eros“ sa však skrýva i význam zmyselná láska.

Láska a smrť sú dve večné témy. Pod ne možno schovať tisíce osudov. Príbehy o nich pútajú, bavia, dojímajú. Je teda celkom prirodzené, že tému zmyselnej lásky zvolila aj trojica režisérov: Michelangelo Antonioni, Steven Soderbergh a Wong Kar-wai. V poviedkovom filme tak predstavili svoje vízie spojené so slovkom Eros. Traja režiséri, tri rozdielne prístupy k téme a jej spracovaniu. Už na prvý pohľad pomerne nesúrodá trojica. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že rôzne štýly poviedkovému filmu môžu len prospieť. Žiaľ, nie je to celkom tak. Rozdielne videnie sveta trojicou režisérov spôsobuje nesúdržnosť filmu ako celku. Eros sa tak skutočne skladá z troch samostatných filmíkov. Navyše, čo je na škodu väčšiu, kvalitatívne nevyrovnaných. Film tak v konečnom dôsledku pôsobí ako súbor troch častí vzniknutých náhodne na jednu tému a následne spojených.
Hneď prvej poviedky Nebezpečný vývoj vecí sa režijne ujal Michelangelo Antonioni. Dnes už klasik braný ako jeden z velikánov talianskej kinematografie ponúkol filmu príbeh dvoch milencov, ktorých vzťah časom zvetral, stratil svoju iskru, hoci... hoci citovo sa potrebujú. Cloe (Regina Nemni) a Christopher (Christopher Buchholz) sú spolu nevedno ako dlho, možno až príliš. Ich vzťah,  ktorom sa nikdy nedozvieme nič viac, je v kríze. Stratili o seba fyzický záujem. Práve v tom momente vstupuje do deja chovateľka koňov Linda (Luisa Ranieri) z neďalekej farmy. U nej Christopher nájde to, čo mu vo vzťahu s Cloe chýbalo. Malú, vzhľadom na okolnosti i zvrhlú, chvíľku rozkoše. Na rozpade partnerstva to však nič nezmení. 


Selanková atmosféra neskorého leta, možno jesene, dodáva poviedke nostalgickú atmosféru. Samotný príbeh, aj spôsobom, akým je nakrútený, však pripomína pikantnejšiu variantu Rosamunde Pilchner. Dialógy ako vybraté z nadnesenej korešpondencie odlúčených milencov pôsobia pri prednese pateticky a umelo. Z erotiky vyberá Antonioni tú najpriamejšiu. Od nahoty pri opaľovaní po nahé dievčence na skalách nad jazierkom, masturbujúcu Lindu, divoko bežiace kone a nahé (tancujúce) ženy na pláži. V konečnom dôsledku mi poviedka režiséra, u ktorého som bola zvyknutá na pevnejšie režijné vedenie, presnú kompozíciu obrazov a citeľný zámer spôsobila rozčarovanie. Silný pocit, že bolo zámerom nakrútiť nejaký veľmi zvláštny sen, alebo skrytú paródiu na už spomenutú Rosamunde sa miešal s pocitom, že film vznikol z prílišného prvotného nadšenia. Nadšenia, ktoré tak trochu zatemní triezve uvažovanie. Ako keď sa horlivo pustíte do práce a robíte ju s nevyhasínajúcim entuziazmom. Neskôr sa ukáže, že vznikajúce čokoľvek nie je celkom ono. Keďže nemáte čas meniť, tak dokončíte, čo máte. Žiaľ, pri sledovaní filmu prevláda ten negatívnejší pocit až mierneho úľaku a nudy. Hodnotenie: 4/10
Soderberghova Rovnováha je o niečom úplne inom. Nachádzame sa v 50. rokoch dvadsiateho storočia. Samotnú tému tak trochu ignoruje, resp. pracuje s ňou len veľmi nepriamo. Nicka Penrosea (Robert Downey Jr.) trápi zvláštny sen o žene, ktorý sa pravidelne a vždy skončí zazvonením telefónu, ktorý on zdvihne. Popri tom ho trápi príčesok jedného z jeho podriadených a problémy s propagovaním budíku Samson. Preto leží na gauči u terapeuta  Dr. Pearla (Alan Arkin) a snaží sa nájsť kľúč ku svojej „nočnej more“.
Tak, ako som pri Antonionim mala pocit, že sa zriekol sám seba, Soderbergh sa nezaprel. Minimalizmus v obrazoch, čisté línie, tlmené (mäkké) svietenie, farebné ladenie scén do jedného odtieňa (podobne ako jeho Solaris). Niečo, čo by som zhrnula pod pojem minimalisticko – geometrický prístup. Vizuálnu strohosť podčiarkuje aj čierno-bielosť hlavnej časti príbehu. Samotný sen a pointa sú pekne, ako sa na 50. roky patrí, farebné. Po rozvláčnom Nebezpečnom vývoji vecí pôsobí Rovnováha skutočne ako balzam na dušu. Úsmevná, vtipná epizódka stojaca na komornom hereckom koncerte Roberta Downeyho Jr. a Alana Arkina. Neviem, či sa Woody Allen nemal už dávnejšie zamyslieť nad tým, či by úlohy neurotikov (ergo hlavné) v jeho filmoch neprepustil Downeymu. Je totiž úžasné sledovať ho: od nervózneho pripaľovania cigarety, cez jemné tiky v tvári, po neurotickú gestikuláciu. Ako protipól mu stojí Arkinov Dr. Pearl, upravený, kontrolovaný, seriózny (kým sa pacient neotočí alebo nezavrie oči :). Arkin predvádza niečo na pomedzí divadelnej, resp. skečovej komiky po „klasickú“ filmovú komiku. Soderberghova tvorivá pohoda je zrejmá z každého filmového políčka. Dodáva Rovnováhe ľahkosť, bezstarostnosť a radosť nielen z nakrúcania poviedky, ale hlavne z jej sledovania. Hodnotenie: 8/10


Teraz prichádza moment, kedy by v Monty Python´s Flying Circus odznela veta: A teraz niečo úplne iné. Wong Kar-wai dodáva filmu poriadnu dávku emócií. Ruka rozpovedá príbeh vzťahu – nevzťahu krajčíra Zhanga (Chen Chang) a prostitútky pani Hua (Li Gong). Pravdepodobne poznáte už z iných filmov múdrosť o tom, že je neradno sa zamilovať do ženy, ktorá sa predáva. A tak Zhang pokorne šil nádherné šaty a trpezlivo čakal, kým pani Hua ukončí „obchodné rokovania“, aby si mohla šaty odskúšať. Jemnou rukou prispôsoboval kontúry šiat, klamal o ich veľkosti. Až jedného dňa pani Hua ochorela.
Wong nádherným spôsobom vnáša do obrazov citovú plnosť, vnútorné napätie medzi postavami. Pomalé snímanie s minimálnym použitím celkov, mäkké svietenie, potlačený jas farieb, luxus v dekorácii a kostýmoch „intímnych“ scén Zhanga a pani Hua kombinuje so strohosťou ostatných priestorov a dejov. Adekvátne zvolená je i hudba, niekde na pomedzí klasiky a blues-jazzu. Miestami emotívne podfarbovanie scén pripomínalo Johna Woo (samozrejme, v jeho jemných polohách, bez zbraní a holubíc). Citlivý prístup k príbehu a k postavám je premyslený, istý. Wong nahusťuje do asi 50 minút príbeh, s ktorým by si pokojne vystačil pri celovečernom filme. Pravdepodobne by rozloženie na dlhší časový úsek príbehu prospelo, ale faktom zostáva, že Wongova poviedka je jednou z dvoch lepších častí filmu. ;) Hodnotenie: 7/10
Hlavným plusom filmu Eros je práve radenie poviedok. Hoci Nebezpečný vývoj vecí zanechal vo mne neučesaný dojem, Rovnováha a Ruka dotiahli film do zdarného záveru. Napriek tomu však kdesi vzadu zostal pocit neistoty a šitia horúcou ihlou. Na dojme príliš nepridali ani predely medzi príbehmi, snažiace sa hrať na erotické centrá mozgu. V konečnom dôsledku ale nie je tých 104 minút, ktoré strávite v kine (alebo doma) pri filme Eros zabitých. Práve vytýkaná kvalitatívna nevyrovnanosť jednotlivých častí je zároveň jeho výhodou. Asi ako švédsky stôl: všehochuť, kde si s veľkou pravdepodobnosťou nájdete niečo pre seba. Ostáva už len doriešiť, čo s ostatkami.
Eros (Hongkong/Čína/USA/Fran./Talian./Luxem., 2004, 104 min.) Réžia: Wong Kar-wai, Steven Soderbergh, Michelangelo Antonioni. Scenár: Wong Kar-wai, Steven Soderbergh, Michelangelo Antonioni, Tonino Guerra. Kamera: Christopher Doyle, Peter Andrews, Marco Pontecorvo. Hudba: Peer Raben, Chico O’Farrill, Tito Puente, Enrica Antonioni, Vinicio Milani. Hrajú: Gong Li, Chang Chen, Robert Downey jr., Alan Arkin, Ele Keats, Christopher Buchholz, Regina Nemni, Luisa Ranieri