Ako už bez okolkov, relatívne nenápadito naznačuje názov, ide o životopisný film o jednom z najrázovitejších fenoménov francúzskej kultúry, šansoniérke Edith Piaf. Opatriť ju ďalším celovečerákom bolo priam národnou povinnosťou a po mnohých starších spracovaniach (napríklad od Claudea Leloucha – Edith a Marcel, 1983) sme teda konečne dočkali aj jej aktuálnych vzostupov a pádov, životných peripetií a osudových momentov.

Svojrázna osobnosť tejto ženy bola výrazne formovaná prostredím, v ktorom sa od malička pohybovala. Vyrastala v jednom z mnohých bordelov, aké vtedy ponúkali rozptýlenie v chudobných častiach Paríža. Vychovávaná majiteľkou a jej amazonkami už v útlom veku vnímala tristný údel ťažko pracujúcich žien na okraji spoločnosti. A tiež v zákulisí cirkusu svojho otca, ktorý sa k nej po pár rokoch opäť prihlásil. Po krachu jeho živobytia bola nútená kedysi váženého artistu sprevádzať pri dehonestujúcich pouličných predstaveniach. Jej prvým publikom sa tak stala ulica. Spievala aby dostala na chľast a jedlo od očarených okoloidúcich. Používala svoj hlas ako lacnú, bezbolestnú pracovnú silu, ktorá jej umožňovala celý deň sa potulovať a možno aj vyhnúť sa prostitúcii.


Obšťastňovala ním krčmových štamgastov a v alkoholickom opojení snívala o veľkej kariére, ktorá... samozrejme prišla. Zo špiny, tmavých a smradľavých pohostinstiev ju do vyššej parížskej spoločnosti preniesol Louis Leplée (Gérard Depardieu). V jeho vyhlásenom kabarete nemusela robiť nič iné ako dovtedy – postaviť sa pred publikum a spievať. To s veľkou gráciou robila vlastne celý život. Čokoľvek sa dialo v zákulisí jej osobného života – krčmové výtržnosti a prepité ukričané noci - na pódiu bola vždy rovnako dokonalá.
Film sa sústreďuje na zlomové momenty jej turbulentného pretĺkania sa od zatuchnutých putík až po preslávené music-hally v Paríži a Amerike. V popredí je jadrná osobnosť, uchovávajúca si v akejkoľvek spoločnosti svoju príznačnú zemitosť, roztopašnú vulgárnosť, s ktorou vždy uhranula všetkých prítomných a podmanila si aj tých najuhladenejších aristokratov. V súkromí náladová, despotická, ťažko zvládnuteľná, večne opitá. Kostnatá, zhrbená, jačiaca grimasa - drsný, prenikavo zrnitý, naliehavý hlas. Práve tento rozmer, množinu oboch týchto polôh dokázala vynikajúco stvárniť Marion Cotillard, bez ktorej by bol film len bezvýrazným súčtom biografických klišé. Ona jej dodala hĺbku, ktorá sa postupom času vyvíjala a obrusovala, aby na záver odhalila celú tragickú krásu svojej postavy. 


Z hľadiska rozprávania pôsobí film značne nesúrodo a rozporuplne. Výjavy z detstva sú poprepletané so scénami, v ktorých je jej kariéra rozbehnutá v pokročilom stave. Spojivom má byť len charakteristická vyziabnutá tvár s obrovskými očami. A tiež snaha o spektakulárne, filmové zobrazenie typicky parížskeho, temného, hýrivého prostredia bordelov a krčiem, ako je známe napríklad z obrazov Toulousea–Lautreca. Táto tendencia sa v scénach z detstva spája s klišéovitým sentimentalizom, ktorý nám nič skutočného nepovie ani o nej, ani o svete, v ktorom žila. Výsledkom toho je výrazná nuda trčiaca z plátna minimálne celú prvú polovicu.
Konvenčné postupy v prípade biografických filmov (lineárne rozprávanie postupne odhaľujúce zlomové momenty, alebo naopak poprehadzovanie jednotlivých epizód a ich spojenie do organického celku prostredníctvom inštitúcie rozprávača) boli bizarne zmutované a výsledkom je útvar, ktorý nemá ani prehľadnosť jasnej chronológie, ani dômyselného ducha zmysluplnej mozaiky. Divák nenachádza priame spojitosti medzi oboma fázami, pretože sám režisér v nich nenašiel paralely. Ide o akúsi samoúčelnú koláž efektných obrazov. Detstvo je buď popisné (prilepený motív slepoty) alebo funguje ako nostalgická clona. Anjelsky roztomilé dievčatko nemá s neforemnou, večne náladovou, neohrabanou ženou nič spoločné. Motivácie jej neurotického správania nie sú celkom poznateľné. Akosi samozrejme rozhadzuje ústami, uchechtáva sa alebo nadáva (ako jej zobák narástol) prehlušujúc čokoľvek zvukovo prítomné. Zvnútra je však zatiaľ pomerne plochá. 


V poslednej tretine dochádza ku konečnému zjaveniu zmyslu – tu sa pitoresknosť hrdinky premieňa na ľudskosť. Príčinou je samozrejme láska. Ide o vzťah ku Marcelovi, farmárovi a šampiónovi v boxe. Momentov šťastia je však žalostne málo – delí sa oňho s manželkou a deťmi. Asi najoriginálnejšou je scéna rozdvojenej skutočnosti (jej stvárnenie a emocionálna naliehavosť nemajú vo filme obdoby) pojednávajúca o strate tejto lásky, bolesť z nej je vrhnutá na javisko.
Skutočnú hĺbku dostáva postava Edith v starobe, kde sa jej duša poznačená ranami osudu rysuje omnoho zreteľnejšie. Kariéra zaznamenala nejaké tie zlomy a problematické údolia, ktoré však zacelil génius hlasu. Vnútornú prázdnotu ale preklenúť nedokáže. Stratila svojho „stvoriteľa“, odcudzila sa vernej priateľke, telo namáhané alkoholom a utišujúcimi látkami dosluhuje. Napriek prítomnosti oddaných spolupracovníkov je už akoby uzavretá sama v sebe, hroziac sa blížiaceho konca. Zdá sa, že nemôže a už nikdy ani nebude spievať. To, čo sa filmu podarilo, je čiastočné načrtnutie posvätného puta umelca a jeho diela, vzťahu reálneho života a života v umení - víťazstva ducha nad hmotou. Nachádza totiž pieseň, ktorou chcela o sebe podať poslednú správu. Je ňou záverečná grandiózna hudobná spoveď o tom, že „nič neľutuje...“.
To isté som si pomyslela potom, čo som dlhý čas mala strašne blízko k východovým dverám. Zostať sa však oplatilo. Hlas Edith Piaf ešte stále keď nie burcuje davy, tak aspoň jednotlivo dojíma. Aj vo filme.
La Môme (Fran./VB/ČR, 2007, 140 min.) Réžia: Olivier Dahan. Scenár: Olivier Dahan, Isabelle Sobelman. Kamera: Tetsuo Nagata. Hudba: Christopher Gunning. Hrajú: Marion Cotillard, Sylvie Testud, Clotilde Courau, Emmanuelle Seigner, Gérard Depardieu, Jean-Paul Rouve, Pascal Greggory