Štrnásty film kórejského festivalového mága sa k nám dostáva s viac ako dvojročným oneskorením. Nemožno však hovoriť o útrpnom čase čakania. Skalní už iste dávno vedia, že v kontexte Kim Ki-dukovej tvorby sa nájdu výdatnejšie tituly, na ktoré sa treba obrátiť pre spoľahlivú porciu filmového zážitku.

Hviezda ázijského filmu chrlí v poslednom čase jedno autorské dielo za druhým. Zatiaľ čo v domovskej krajine venujú jeho tvorbe minimálnu pozornosť, európske festivaly súperia o možnosť prezentovať jeho novinky vo svojom programe. Tentoraz nečakajte lyrickú sonátu vytesanú do ticha. Dych vás totiž pomerne skoro zmrazí atmosférou chladu, vizuálnou strohosťou a rozprávačským odstupom.




 
 
Uprostred neosobne uhladených interiérov bytu sa rozohrávajú scény jednej manželskej krízy. Vzťah mladej sochárky a jej partnera dosiahol bod mrazu. On udržiava mimomanželský pomer a domáce pôsobenie obmedzil na krátke rozčúlené výstupy. Ona reaguje ignoranciou a mlčaním. Uzatvára sa do vlastného sveta, z ktorého vníma len útržky televíznych správ referujúce o osude zločinca čakajúceho na smrť v miestnej väznici. 
 



Pri takto načrtnutej expozícii veľmi neprekvapí, keď sa po ďalšej jednostrannej výmene názorov hrdinka ocitá priamo pred jej bránou. Z esteticky "vytríbeného" väzenia svojho domova vstupuje do ďalšieho, ktoré je rovnako prázdne a nehostinné. Postupne nachádza medzi týmito múrmi nové poslanie a vytrhnutie z bezútešnosti svojej situácie. Prijíma rolu vykupiteľky, aby odsúdenému svojimi návštevami spríjemnila posledné dni. Pomocou aranžovaných krikľavých fototapiet s prírodnými motívmi a „oduševneného prednesu“ populárnych piesní v ňom prebúdza ilúziu slobody. Života, v ktorom čas nie je mŕtvolne zmrazený ako v cele, ale hýbe sa v súlade s prirodzeným cyklom ročných období. Nad všetkým tu vládne oko hlavného dozorcu sledujúceho priebeh schôdzok cez kamerový systém a monitor. Telefonátom zasiahne vždy, keď situácia naberá na intimite. Paralelne sledujeme stereotyp v odpudzujúcej cele, o ktorú sa odsúdený delí s ďalšími troma väzňami. Ľudskosť tu vytesnili zvieracie inštinkty, bez milosti zadupú akýkoľvek náznak šťastia. 

Kim Ki-duk vytiahol pri komponovaní Dychu zo svojho repertoára všetky osvedčené tromfy. Milostný trojuholník, v ktorom sa vzťah k partnerovi realizuje symbolicky prostredníctvom jeho „náhradníka“. Spomeňte si na magický obraz z Golfovej palice – Žena objíma manžela, aby za jeho chrbtom tajne ponúkla pery milovanému. Režisér tým vizuálne úchvatne vyjadril zdvojenie ťažiska. Z objektívneho sveta zväzujúceho človeka povinnosťami a pravidlami, ho presunul na svet transcendentálny, v ktorom sa realizuje duša. V Dychu sa protagonistka vrhá do absurdného vzťahu, aby si v ňom a prostredníctvom neho oživila vyblednutý vzťah ku skutočnému partnerovi. 


Rovnako ako v spomínanom filme aj tu sa obaja protagonisti vymedzujú voči svetu mlčaním. Emocionálne významy vyjadruje režisér ako obyčajne prostredníctvom artefaktov (socha, fotografie). Za umeleckú tvorbu možno považovať akúkoľvek formu sebarealizácie, akou sa človek vzpiera konvenciám - či už sú to bizarné performance vo väzení, alebo trávenie času v cudzích bytoch, keď ich majitelia nie sú doma. Na rozdiel od predchádzajúcich filmov však zostala úplne potlačená poézia obrazu, ktorý je až na pár výnimiek nebývale strohý.
Výsledkom je asketicky nasnímaný dejový konštrukt, ktorý bez básnivých detailov pôsobí trýznivo a zároveň fádne. Zdá sa, že Kim Ki-duk stráca povestnú snovosť a ľahkosť. Pozoruhodný tvorca sa zmenil na manipulátora, s chladným odstupom pozorujúceho svoje postavy a rozhodujúceho o každom pohybe či nadýchnutí (šedú eminenciu za monitorom stvárnil práve on). Spája ich osudy a zase ich odlučuje, dokonca si s nimi občas pohmkáva. Ale akoby ho popritom už prestali dojímať.
Soom (Južná Kórea, 2007, 84 min.) Réžia: Kim Ki-duk. Scenár: Kim Ki-duk. Kamera: Sung Jong-moo. Strih: Kim Ki-duk, Wang Su-ahn. Hudba: Kim Myong-jeong. Hrajú: Chang Chen, Zia, Ha Jung-woo, Kim Ki-duk, Gang In-hyeong