Nikita Michalkov zobral základnú zápletku Lumetových Dvanástich rozhnevaných mužov a nakrútil ju po svojom. Prostá východisková situácia, proces s údajným mladým otcovrahom (v kontexte novšej produkcie Čečenom obvineným zo zabitia nevlastného otca – Rusa), sa stáva zámienkou na rozohratie veľkolepého výjavu odhaľujúceho mnohé jazvy národa aj duší jeho príslušníkov.

Celkom úmyselne sa vyhýbam termínu remake, pretože si nie som istý, že je práve najvhodnejší. Michalkovov prístup je totiž radikálne odlišný od Lumetovho, čo ovplyvňuje estetickú, ale aj ideovú a emocionálnu rovinu. Vo všeobecnosti by sa dal zásadný rozdiel zhrnúť zhruba tak, že americký „starší brat“ apeluje na intelekt, kým ruská verzia hrá predovšetkým na emócie. Uznávam, predchádzajúca veta môže pôsobiť povrchne, ba až triviálne, no v žiadnom prípade sa tu nechcem venovať porovnávaniu v širších súvislostiach. Hoci by mohlo byť predmetom poriadne hutnej analýzy, na obmedzenom priestore krátkeho žánru sa nemienim vydávať touto cestou. Radšej by som sa pokúsil aspoň v stručnosti načrtnúť, čo asi možno od Dvanástky očakávať.
                


V prvom rade mimoriadne silnú drámu s veľmi širokým záberom. V podstate sa dá povedať, že každý výstup jedného z porotcov otvorí nový aspekt ústrednej situácie, vďaka čomu ju v globálnej perspektíve nazeráme z mnohých stanovísk. Rôzne uhly pohľadu sa dopĺňajú a obohacujú v náhľade na danú udalosť a zároveň nám odhaľujú rysy ich „majiteľov“. Divák tak postupne získava zlomky a útržky, z ktorých si skladá celkový obraz: ohromnú (a ohromujúcu) epickú fresku. Ani jednému z tucta súdiacich mužov nevenuje Michalkov viac pozornosti než druhému, nikto nie je odsunutý do úzadia; ide o obraz bez stredu (nie je ním ani čečenský mladík, ako by sa mohlo zdať), resp. s mnohými stredmi. Mnoho z toho najdôležitejšieho sa, pochopiteľne, odohráva v priestore medzi nimi, kde dochádza k vypätým stretom a diskusiám. 


Treba pripomenúť, že tvorcom sa podarilo dať dohromady skvelý herecký ansámbel. Prejavy jednotlivých zúčastnených sú bezchybné, presné a sugestívne, herci idú naplno počas celého filmu (čo je pri náročnosti dialógov a minutáži naozaj obdivuhodné). Pri zvolenom estetickom kľúči (takmer úplné dodržiavanie jednoty miesta a deja, s výnimkou občasných prestrihov na zábery vojnou gniavenej krajiny), nám práve oni tlmočia prevažnú väčšinu nielen myšlienok, ale aj emócií a v tých najsilnejších momentoch nám možno dokonca vyrazia dych. Nemá zmysel rozplývať sa nad každým zvlášť, pretože skutočne všetci si zaslúžia uznanie a potlesk za skvelo odvedenú prácu.
Veľkou devízou Dvanástky sú aj precízne kameramanské, strihové a hudobné riešenia. Kameraman Vladislav Opeljanc podriaďuje svoje vlastné výrazové prostriedky toku rozprávania, nestrháva zbytočne pozornosť na svoju prácu (čo však neznamená, že si jeho výkon nevšimnete). Na Michalkovovom projekte sa podieľal aj Eduard Artemjev. S rovnakým režisérom spolupracoval už predtým (napríklad na Unavených slnkom), no za zmienku stojí aj jeho participácia na dielach Andreja Tarkovského (Solaris, Zrkadlo a Stalker). 


V domácom prostredí vyvolal Michalkov rozporuplné reakcie, a veru nie je sa ani čo čudovať. Silné kritické tóny v ňom zaznievajú na margo ruskej súčasnosti aj minulosti, politického aj súkromného života. Koniec koncov, jeho videnie ľudí nie je v žiadnom prípade ružové, skôr naopak, poriadne ťaživé, ba priam desivé. V každom prípade je nám sprostredkované mimoriadnym a pozoruhodným dielom. Či už s prezentovaným názorom budeme súhlasiť, alebo nie, oplatí sa venovať mu pozornosť a popremýšľať nad nastolenými otázkami. Je ich viac než dosť…
P. S. Áno, Michalkov s divákom manipuluje, dokonca veľmi. To však nie je len tak –  manipulovať, aj to treba vedieť, a hlavne – nemal by to byť výsledok, ale prostriedok. Keď autorovi priznáme právo na slobodnú voľbu jeho výrazových prostriedkov a prijmeme ich, môže sa dostaviť absolútny zážitok. Ak nie, sami sa ukrátime o túto možnosť.  
12 (Rusko, 2007, 159 min.) Réžia: Nikita Michalkov. Scenár: Nikita Michalkov, Vladimir Moiseyenko. Kamera: Vladislav Opeljanc. Hudba: Eduard Artmeyev. Hrajú: Alexej Petrenko, Nikita Michalkov, Valentin Gaft, Sergei Makovetsky, Sergei Garmash, Yuri Stoyanov, Sergei Gazarov, Michail Yefremov