|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Utorok 5.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Imrich
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
25. 05. 2010
Duša Paula Giamattiho
Prechádzate práve zdrvujúcou emocionálnou krízou? Sú fraktúry a odreniny vášho vnútorného Ja priťažké na to, aby ste ich vliekli so sebou? Potrebujete sa zbaviť nánosov nepríjemných spomienok a komplexov a konečne sa nadýchať ľahkosti bytia? Ak vo vašich Zlatých stránkach hneď za Úschovňou batožiny figuruje Úschovňa duší, je riešenie problému na dosah. Duša je totiž vo fikčnom svete tohto filmu orgán, ktorý možno, podobne ako nádor, v prípade nutnosti pohodlne odstrániť.
V obdobnom stave psychickej núdze sa nachádza americký herec Paul Giamatti, (známy z filmov Bokovka a Iluzionista) ktorý tu hrá samého seba. Rozorvanosť jeho osobného života ovplyvňuje aj naštudovanie hlavnej postavy Čechovovho Uja Váňu v pripravovanom divadelnom predstavení. Východiskom z tejto situácie sa zdá byť prevratná metóda vyňatia a uskladnenia duše. V laboratóriu dr. Flintsteina sa pacienti znovuzrodia do vytúženého života bez utrpenia. Nával zúfalstva prinúti Paula k nie celkom premyslenému kroku - okrem úľavy totiž po zákroku pocíti hlavne prázdnotu a nudu. Je ťažké vciťovať sa do dramatickej postavy a viesť plnohodnotný manželský život, keď je vaše prežívanie na bode mrazu. Ako sa možno stať niekým iným, keď zrazu nemáte ani kontakt so samým sebou?
Niekde v týchto vodách sa rozpútaná tragikomédia vlieva do psychologickej drámy a snaží sa divákovi odhaliť fungovanie hlbších vrstiev ľudskej osobnosti. Debutujúca režisérka Sophie Barthesová priznala, že námet na film jej poskytol vlastný sen, ktorý sa dostavil po prečítaní knihy psychiatra C.G. Junga - Duša moderného človeka. Réžie a hlavného hereckého partu sa mal údajne ujať Woody Allen, z čoho však neskôr zišlo (mimochodom aj preto, že Allen nakrúca filmy podľa vlastných scenárov). Ešte evidentnejšia je inšpirácia poetikou absurdna scenáristu a režiséra Charlieho Kaufmana. V jeho najvýraznejších počinoch V koži Johna Malkovicha (r. Spike Jonze) a predovšetkým Večný svit nepoškvrnenej mysle (r. Michel Gondry) je hodnovernosť prítomného sveta narúšaná všakovakým rozkladnými mechanizmami z žánrovej priehradky science fiction. Hlavnou obeťou týchto bizarných „úskokov“ (tunel do hlavy J. Malkovicha, vymazanie spomienok) je ľudská duša, trpiaca pre svoju krehkosť a zraniteľnosť. Snaha exaktných vied ohraničiť a zmocniť sa tak prchavých „substancií“ ako sú emócie a pamäť navodzuje v človeku namiesto vyliečenia traumatizujúci stav vnútorného odumretia.
Podobné vákuum zachvátilo aj Paula Giamattiho a ani omylom neprispelo k bezproblémovejšiemu kĺzaniu životom. Ujo Váňa v podaní „bez duše“ vyznieva ako šlabikár hereckého pózovania. Paul sa tak dostáva do skutočne kritického bodu - nádobu telesnej schránky treba stoj čo stoj opäť vyplniť. Dráhy príbehu sa rozpriestraňujú, aby odkryli negatívne dôsledky tohto biznisu: čierny trh s dušami prekvitajúci v Rusku a ich pašovanie do USA. Spletenec načrtnutých vzťahov je pokusom o podobenstvo súčasnej spoločnosti, ktorá v honbe za ziskom neváha zotročiť a speňažiť aj svoju dušu. Dejová línia v znamení thrilleru však vyznieva pomerne schematicky a zjednodušujúco.
Potvrdzuje dojem, že sa autorke v žánrovom obkľúčení (skrumáž, ktorá nefunguje) nepodarilo sformulovať výpoveď zodpovedajúcu zaujímavej téme – Duša Paula Giamattiho nepresvedčí svojimi filozofickými úvahami, psychologickou sondážou ani spoločensko-kritickým rozmerom. Najvýraznejším rozdielom oproti spomenutým filmom je, že Barthesová nedokázala nájsť adekvátny jazyk, aby sa priblížila zvláštnemu/ výlučnému spôsobu, akým s človekom komunikuje jeho duša. Namiesto pátrania v alternatívnych spôsoboch narácie sa pohybuje na území konvenčného vyjadrovania a popisnosti. Beloba a mĺkvosť petrohradskej zimy sú síce sugestívne, divácky zážitok však bude napriek tomu poznačený dojmom, že sa tu o duši pojednáva akosi bez duše.
Cold Souls (USA/Francúzsko, 2009, 101 min.) Réžia: Sophie Barthes. Scenár: Sophie Barthes. Kamera: Andrij Parekh. Strih: Andrew Mondshein. Hudba: Dickon Hinchliffe. Hrajú: Paul Giamatti, David Strathairn, Dina Korzun, Emily Watson, Katheryn Winnick, Lauren Ambrose, Sergej Kolesnikov
V obdobnom stave psychickej núdze sa nachádza americký herec Paul Giamatti, (známy z filmov Bokovka a Iluzionista) ktorý tu hrá samého seba. Rozorvanosť jeho osobného života ovplyvňuje aj naštudovanie hlavnej postavy Čechovovho Uja Váňu v pripravovanom divadelnom predstavení. Východiskom z tejto situácie sa zdá byť prevratná metóda vyňatia a uskladnenia duše. V laboratóriu dr. Flintsteina sa pacienti znovuzrodia do vytúženého života bez utrpenia. Nával zúfalstva prinúti Paula k nie celkom premyslenému kroku - okrem úľavy totiž po zákroku pocíti hlavne prázdnotu a nudu. Je ťažké vciťovať sa do dramatickej postavy a viesť plnohodnotný manželský život, keď je vaše prežívanie na bode mrazu. Ako sa možno stať niekým iným, keď zrazu nemáte ani kontakt so samým sebou?
Niekde v týchto vodách sa rozpútaná tragikomédia vlieva do psychologickej drámy a snaží sa divákovi odhaliť fungovanie hlbších vrstiev ľudskej osobnosti. Debutujúca režisérka Sophie Barthesová priznala, že námet na film jej poskytol vlastný sen, ktorý sa dostavil po prečítaní knihy psychiatra C.G. Junga - Duša moderného človeka. Réžie a hlavného hereckého partu sa mal údajne ujať Woody Allen, z čoho však neskôr zišlo (mimochodom aj preto, že Allen nakrúca filmy podľa vlastných scenárov). Ešte evidentnejšia je inšpirácia poetikou absurdna scenáristu a režiséra Charlieho Kaufmana. V jeho najvýraznejších počinoch V koži Johna Malkovicha (r. Spike Jonze) a predovšetkým Večný svit nepoškvrnenej mysle (r. Michel Gondry) je hodnovernosť prítomného sveta narúšaná všakovakým rozkladnými mechanizmami z žánrovej priehradky science fiction. Hlavnou obeťou týchto bizarných „úskokov“ (tunel do hlavy J. Malkovicha, vymazanie spomienok) je ľudská duša, trpiaca pre svoju krehkosť a zraniteľnosť. Snaha exaktných vied ohraničiť a zmocniť sa tak prchavých „substancií“ ako sú emócie a pamäť navodzuje v človeku namiesto vyliečenia traumatizujúci stav vnútorného odumretia.
Podobné vákuum zachvátilo aj Paula Giamattiho a ani omylom neprispelo k bezproblémovejšiemu kĺzaniu životom. Ujo Váňa v podaní „bez duše“ vyznieva ako šlabikár hereckého pózovania. Paul sa tak dostáva do skutočne kritického bodu - nádobu telesnej schránky treba stoj čo stoj opäť vyplniť. Dráhy príbehu sa rozpriestraňujú, aby odkryli negatívne dôsledky tohto biznisu: čierny trh s dušami prekvitajúci v Rusku a ich pašovanie do USA. Spletenec načrtnutých vzťahov je pokusom o podobenstvo súčasnej spoločnosti, ktorá v honbe za ziskom neváha zotročiť a speňažiť aj svoju dušu. Dejová línia v znamení thrilleru však vyznieva pomerne schematicky a zjednodušujúco.
Potvrdzuje dojem, že sa autorke v žánrovom obkľúčení (skrumáž, ktorá nefunguje) nepodarilo sformulovať výpoveď zodpovedajúcu zaujímavej téme – Duša Paula Giamattiho nepresvedčí svojimi filozofickými úvahami, psychologickou sondážou ani spoločensko-kritickým rozmerom. Najvýraznejším rozdielom oproti spomenutým filmom je, že Barthesová nedokázala nájsť adekvátny jazyk, aby sa priblížila zvláštnemu/ výlučnému spôsobu, akým s človekom komunikuje jeho duša. Namiesto pátrania v alternatívnych spôsoboch narácie sa pohybuje na území konvenčného vyjadrovania a popisnosti. Beloba a mĺkvosť petrohradskej zimy sú síce sugestívne, divácky zážitok však bude napriek tomu poznačený dojmom, že sa tu o duši pojednáva akosi bez duše.
Cold Souls (USA/Francúzsko, 2009, 101 min.) Réžia: Sophie Barthes. Scenár: Sophie Barthes. Kamera: Andrij Parekh. Strih: Andrew Mondshein. Hudba: Dickon Hinchliffe. Hrajú: Paul Giamatti, David Strathairn, Dina Korzun, Emily Watson, Katheryn Winnick, Lauren Ambrose, Sergej Kolesnikov
Duša Paula Giamattiho
Autor: Dominika Šimonová
Zdroj: Kinema