Mám rád filmy, ktoré sa na nič nehrajú. Nemusia byť originálne, stačí, že sú niečím zaujímavé. A niekedy sú tieto filmy dokonca nakrútené prakticky bezchybne, nie iba s rutinou; sú vyrozprávané čisto, sú príbehové a pritom nie stereotypné. Drive je žánrový film – a na nič sa nehrá. Neprichádza s výpoveďami o svete, či človeku a nesnaží sa ani redefinovať žáner, alebo sa hrať s odkazmi na predchádzajúce filmy. Ponúka „iba“ jazdu od začiatku do konca. Tu si ale treba dávať pozor: tak, ako akcia neznamená vždy spektakulárnosť, ani jazda nemusí byť zbesilá. Je však sústavná. Áno, táto jazda nestojí na rýchlosti, podstatný je štýl.


Štýl filmu možno opísať ako sčasti neo-noirový, sčasti retro, no predovšetkým ako na hranici s gýčom. Od úvodných ružových titulkov, až po záverečnú pieseň s refrénom: „A real human being / And a real hero“ ide doslova všetko za týmto cieľom. Vidíme množstvo spomalených záberov: raz je to slnkom zaliaty obraz šťastných ľudí, inokedy kamenná tvár v detaile, ktorá z auta sleduje nočnú ulicu s pulzujúcimi neónmi. Farba je veľmi dôležitá – nie významovo, ale vo vytváraní atmosféry. Zdôrazňuje sa najmä červená a žltá – či skôr zlatá. Prudké slnečné svetlo neustále vypaľuje obraz, či už sa scéna odohráva v exteriéri a časti obrazu sa strácajú, alebo sa odohráva v tmavom interiéri, kde svetlo preniká iba škárami a prudko osvetľuje niektoré jeho časti.

A do toho takmer neustála hudba plná syntetizátorov, ktorá scény často dynamizuje a dramatizuje. Napríklad prvá naháňačka stojí do veľkej miery na zvuku – na hudbe a hluku motora. Obraz nám totiž neukazuje rútiace sa autá, ale skôr tváre postáv. Samozrejme, neraz hudba scény pomáha „melodramatizovať“, ako v prípade, keď sú dvaja hlavní hrdinovia od seba odlúčení a my vidíme striedavo ich zamyslené pohľady do diaľky (ako inak, v spomalenom zábere) a počujeme spievať: „You keep me under your spell.“ Takéto momenty patria k žánru, je normálne vytvárať takéto situácie v príbehu a dávať hrdinom ľudskú tvár skrz dejové línie s osobným životom. N. W. Refn však melodrámu ťahá do krajnosti: v skutočnosti nejde o žiadnu psychologizáciu postáv, ide o štýl.Aj napriek žánrovosti filmu, Drive nekopíruje schémy. Je pravda, že ich ani výrazne nenabúrava, no minimálne sa vďaka dramaturgii pohráva s očakávaniami. To sa niekoľkokrát udeje už na úrovni záberov, keď záber najprv pochopíme „zle“ a až zmenou pohľadu sa vyjasní (napr. na začiatku filmu jazdec odchádza z obchodu a pristaví sa pri pokazenom aute susedky). Na vyššej úrovni to znamená, že asi po 30 minútach čakáme úplne iný film, že to, čo bolo exponované, sa nemusí rozvíjať, že vzťah medzi hlavnými hrdinami nie je úplne bežný, že polonahé tanečnice v klube môžu počas bitky pokojne (až znudene) sedieť atď. Nehovoriac o tom, aké očakávania vyvoláva trailer a rôzne popisky k filmu. Dosť nepresné. Človek má až tendenciu myslieť si, že je to súčasťou Refnovej stratégie.

Tá je totiž precízna. Všetko vo filme do seba zapadá a vytvára jednoliaty celok. Sila Drive je v spôsobe, akým bol zrežírovaný, je v štýle, ktorý si Refn zvolil a od ktorého doslova ani na sekundu neustúpil. Sila Drive je v jazde, ktorú Refn vytvoril.Drive (USA, 2011, 100 min.)Réžia: Nicolas Winding Refn. Scenár: Hossein Amini. Kamera: Newton Thomas Sigel. Hudba: Cliff Martinez. Hrajú: Ryan Gosling, Carey Mulligan, Bryan Cranston, Albert Brooks, Oscar Isaac, Christina Hendricks, Ron Perlman