Zlaté sošky Oscarov síce ešte odpočívajú na poličkách a čakajú na svojich nových držiteľov, no ja si neodpustím malé: „Ďakujem! Ďakujem! Ďakujem!“ Ďakujem Billovi Condonovi za potvrdenie, že nemastné-neslané Bavme sa o sexe bolo len malé vyšliapnutie mimo. Ďakujem Henrymu Kriegerovi za (pôvodný) muzikál Dreamgirls. A, samozrejme, ďakujem Jamiemu Foxxovi, Beyoncé Knowles, Eddiemu Murphymu, Dannymu Gloverovi, Jennifer Hudson, Anike Noni Rose, Keithovi Robinsonovi a Sharon Leal, ktorí jeden za druhým predviedli to, dámy a páni, čomu sa hovorí muzikálové herectvo so všetkým: herecký prejav, spev, tanec.

Na začiatku boli tri. Hovorili si Dreamettes a snažili sa presadiť v amatérskych súťažiach talentov. Effie (Jennifer Hudson), Deena (Beyoncé Knowles) a Lorrell (Anika Noni Rose) by pravdepodobne, aj napriek svojmu nespornému talentu, ešte nejaký ten rok mrhali časom, alebo to vzdali už ten večer, kedy zase raz neuspeli. Stretli však niekoho, kto im pomohol. Curtis Taylor Jr. (Jamie Foxx), predajca áut a samozvaný manažér im na mieste ponúkol možnosť hlasového sprievodu pre úplne úžasného Jamesa Earlyho (Eddie Murphy). A tým to všetko len začalo. Dreamettes nasadli na horskú dráhu a tá sa pohla. Na konci jazdy stáli všetky na jednom javisku a spievali svoju poslednú pieseň. Ale všetko bolo inak. Ubehlo pekných pár rokov a za tú dobu sa mnohé stalo a mnohé zmenilo.


Pravdepodobne by na začiatku filmu malo blikať upozornenie „Pripútajte sa“, pretože Condon hneď v úvode spustí veľký vodopád, ktorý kontrolovane vovádza asi do polovice časového priestoru. Potom prudký tok stlmí, film preradí na pomalšie obrátky. V prvom momente môže spôsobiť šok. Zmena tempa je ale logická a, myslím, že zo strany režiséra takticky premyslená. Jednak Condon nie je Tony Scott a spomalenie súvisí s dejovou krivkou. Ono posledné vystúpenie Dreamettes totiž nie je to prelomové. Dreamgirls zachádzajú trochu ďalej. Onen zlom spočíva v prechode na intímnejšiu rovinu osobných a osobno-obchodných vzťahov. Zároveň sa tak odhaľuje viacvrstvosť príbehu: popri línii speváčok v prvej časti filmu presakuje línia černošského hnutia – odkazy na Martina Luthera Kinga, ale aj boj s veternými mlynmi veľkých rádií, hrajúcich „bielu“ hudbu, krádeže „čiernych“ skladieb pre bielych spevákov. Druhá časť filmu, mení hudobný štýl – zo živelného jazz-R&B-rollu prechádza do učesanejších žánrov a zameriava sa viac na jednotlivé postavy. Netreba však zabúdať, že stále ide o muzikál, ktorého príbeh stojí na starej dobrej spleti vzťahov lásky, závisti, trucov.
Condon citlivo prepája živelnosť, no i ľahkosť a eleganciu hudby s jednotlivými dramatickými momentmi. Primárna je muzikálnosť, ktorá sa neobmedzuje len na jednotlivé vystúpenia. Hudba v Dreamgirls funguje, ako v každom „správnom“ muzikáli, na vyjadrenie dejovej skratky alebo emócie či celého súboru emócií. A verte mi, také hudobné číslo ako je hromadná hádka na javisku so zrkadlami s vyvrcholením, aké mala táto, je zážitok, ktorý si na plátne radi doprajete ešte raz. Inscenácia jednotlivých „výstupov“ v priestore – či už ide o jeho architektonické riešenie, farebnosť či svetlo je divadelná a filmová zároveň. Nie je zriedkavým javom, že priestor je členený a vrstvený, výhradne svetlom (klasický jazz bar s modrým svetlom a obrysmi hudobníkov v pozadí a typizovanými siluetami baviacich sa hostí v popredí). Modré plochy, zlatisté, oranžové, strieborné, lilavé nasvietenia kooperujúce s farebnosťou a štruktúrou látky šiat, s organizáciou scény, s trblietkami vo vzduchu. Najmä úvodná časť zakaždým prekvapí iným svietením, kamera sa v nej asi ani nezastaví. Popritom je všetko podriadené dobovému retro ladeniu vrátane postupných zmien v štýle snímania a strihu. Je tiež jasné užitie určitého svietenia výhradne pre vizuál a pre komunikovanie jemnejšej emócie (biela otvorená scéna „We are Family“; Effie sama, za jej chrbtom zrkadlá; Curtis ostáva v tme nasvietený jediným kužeľom svetla). Condon si dáva pozor na zrozumiteľnosť gest, mimiky, necháva im priestor, ale nedáva zbytočné barličky.


Musím sa priznať, že k Eddiemu Murphymu mám vzťah asi ako k Penélope Cruz (Oslíka zo Shreka nerátajte.). Ukameňujte ma. Ale tým, čo ukázal v Dreamgirls, si ma získal. Od arogantného „milovníka žien“ po zlomeného chlapa s nohavicami na pol žrde. Pridajte podivné tupé a vytrénovaný spev. Beyoncé Knowles je krásna, asi nik nečakal v tomto smere niečo iné, a je dobrá. Príjemne prekvapuje najmä v tlmenejších polohách. Je celkom zaujímavé sledovať osud Deeny, ktorá sa prepracovala na špicu a stala sa z členky tria kráľovnou, cez vedomosti o Beyoncinej kariére v rámci Destiny Child a potom. Kto však zo žien kraľuje je Jennifer Hudson – americkú Superstar síce nedotiahla do konca, nemá však čo ľutovať. Nielenže skvelo spieva, má aj cit pre presné vystihnutie emócie vo výraze, v pohybe tela. Jediné, čo mi je ľúto, že Foxxov zamatový hlas nedostal trošku viac priestoru. Naozaj, nie je to tak dávno, čo sme ho spomínali ako úžasný objav (myslím, to bolo práve v súvislosti s Rayom, teda asi dva roky dozadu) a Jamie Foxx sa už radí k hercom, ktorí s prehľadom zaplnia plátno len svojou prítomnosťou a vyžarovaním, aj keď ich rola nie je práve tri razy kladná.
Za seba ešte dodám, že je naozaj skvelý pocit vychádzať z kina tanečným krokom, na ktorý ma naladil film. Som úprimne rada, že takéto muzikály nie sú vyhradené na sobotnú noc na Dvojke, nedeľu podvečer na ČT2, alebo len na dobu, keď spím a hlavou mi plávajú krásne tajomstvá. Dreamgirls nie sú sen, treba ich sledovať s očami otvorenými. Na čo ešte čakáte?! Už ste dávno mali byť v kine!
Dreamgirls (USA, 2006, 130 min.) Réžia: Bill Condon. Scenár: Bill Condon, Tom Eyen. Kamera: Tobias A. Schliessler. Hudba: Henry Krieger. Hrajú: Beyoncé Knowles, Jamie Foxx, Eddie Murphy, Danny Glover, Jennifer Hudson