Intro

Nebudem strácať čas popisovaním úvodných slov o tom, ako je herný priemysel previazaný s tým filmovým, ani o tom, ako sa herným adaptáciám na plátnach kín darí. Myslím, že naši čitatelia majú o tomto fenoméne celkom slušnú predstavu a tak skipnime Mortal Kombat či Resident Evil, a poď ho rovno na vec.
Loading please wait...
Pre lepšie pochopenie mojich názorov poviem hneď na úvod niekoľko vecí. Ako fanúšik počítačových hier (aj keď pred Doomom som dal prednosť hre Half Life) a oddychovej zábavy, som bol pripravený prehliadnuť všeličo a odpustiť nielen priamočiary dej a nezriedené používanie „votrelcovského motívu“. Jednoducho, keď sa chcete hrať, niektoré pravidlá musíte prijať ako dané.
Level 1: Rookie
Už prvý záber filmu, nájazd na nedbalo pohodenú muskulatúru The Rocka, upozornil, že nebude všetko v úplnom poriadku. Odkaz alebo citácia prvého záberu z Komanda (Arnoldov biceps), možno vôbec nie je úmyselná, sama o sebe nevadí. Žiaľ okamžite navodila atmosféru 80. resp. 90 rokov a tá sa ako kliešť držala filmu po významnú časť jeho minutáže. A to je škoda. Nemám totiž na mysli iba prostredie v ktorom sa dej odohráva (remeselná zručnosť pražských technikov je na slušnej úrovni, no rozpočet nepustí), ale najmä dramaturgickú a režisérsku úroveň filmu, ktorá žiaľ naozaj trochu zaspala dobu. Posunutie žánru z masakru do hororu je v poriadku, ale keď si film neustále pomáha tým istým otrepaným trikom (falošná lakačka – výdych – monštrum), tak to človeka otrávi. Nehovoriac o tom, keď postava svojvoľne opustí „len na chvíľu“ svoj tím. To už človek len mávne rukou a povie si, „aj tak som vedel, že ty sa konca nedožiješ.“ Ako som povedal, určitá predvídateľnosť deja je pochopiteľná, ale jej miera je aj na tento typ filmu zbytočne vysoká. Ak by to bolo pred pätnástimi rokmi, tak by som povedal nevadí. Teraz to však už nemožno považovať za nováčikovské choroby žánru...


Level 2: Normal
Je dôležité povedať, že nie všetko je na filme zlé. Naopak, neváham vyhlásiť, že mať tak lepšieho režiséra alebo lepšieho scenáristu (nebuďme chamtiví, aby sme chceli naraz to i to), tak mohol byť výsledok o triedu lepší. Niektoré momenty sú totiž urobené pomerne slušne (samotný výsadok) a aj zloženie tvrdej party mariňákov je príjemné. Ide o viac–menej výrazné typy postáv (pri Kozlovi by bol pojem charakter predsa len silné slovo), ktoré sa divákovi nebudú pliesť a ktoré dokážu odprezentovať svoju časť filmu a preniesť aj nejakú tu očakávanú hlášku. Najvýraznejšiu dvojicu tvoria pochopiteľne The Rock (Kráľ Škorpión) a Karl Urban (Eómer). V tomto filme je veľmi pekne vidieť, že napriek tomu, že Hollywood sa výrazne snaží Rockom zapratať Arnoldov trón, Urban je o niekoľko tried lepší herec. Tam kde tvrdý seržant vypuľuje oči v snahe zahrať emóciu, si jeho protihráč vystačí s jednoduchým minimalizmom a strniskom na tvári. Napriek tomu, že ani jednému z nich scenár veľmi nepomáha (obidva charaktery sa menia takmer často ako zásobníky), Urban je evidentne lídrom celého filmu.
Level 3: Hardcore
Nemilým prekvapením, možno najnemilejším vôbec, bolo zistenie, že po hodine filmu sa stále nič nedeje. Pomerne svižná expozícia sa po výsadku na kolóniu Olduvai rozdrobila do votrelcovského blúdenia kanálmi, ktoré však strácalo zmysel (nebolo jasné kam idú a prečo) a napätie (keďže divák už vie, čo sa deje). Práve v tejto časti stráca režisér Bartkowiak (Rómeo musí zomrieť, Kolíska do hrobu) pôdu pod nohami. Všetko, ale doslova všetko sa mení v okamihu keď už divák takmer rezignuje. V okamihu keď sa prestanete pýtať, prečo nikomu nie je nič divné, prečo vedkyňa Samantha neoznámi vojakom čo sa deje a prečo máte veriť na 24 chromozóm, sa ČOSI stane. Samantha podá svojmu bratovi injekciu a na 5 minút divák sleduje úplne iný film. Film, ktorý robil ktosi, kto rozumie hre, je slušný kameraman a mal by svetu ukázať viac takýchto kúskov.
Týchto 5 minút je lepších než zvyšok filmu (čo by nebolo ani také ťažké), ale je to zároveň aj to najlepšie, čo som v tomto žánri doposiaľ videl. Smrťák John sa prepne do stavu „kill them all“ a divák pochopí prečo sa DOOM stal slávnou hrou. Tvrdé zúčtovanie videné z pohľadu hlavného hrdinu má všetko, čo mal tento film mať (áno aj pílu). 


Level 4: Final Clash
Tak ako sa celý film potáca okolo béčkovej úrovne a strieda lepšie a horšie chvíľky či hlášky, tak aj finále je ako vyšité z B-žánru. Zdanlivo mŕtve monštrum sa vracia po finálny súboj, ten sa (prekvapivo) mení na chlapskú pasovačku, aby nakoniec dobro zvíťazilo. Aj ponechanie si dverí pre pokračovanie (volanie o pomoc, strih v okamihu odchodu) patrí k téme a tak možno nakoniec skonštatovať, že peklo sa nekonalo. Žiaľ ani to z hry, a našťastie ani to recenzentské. Zostal taký obyčajný béčkový film, ktorý má jednu skvelú pasáž. Doom je lepší než AvP,  či vám to bude stačiť, záleží len na vás...
Please wait for new mission...
Skutočnosť že cca 60 miliónový rozpočet sa ešte stále nepodarilo dostať do čiernych čísiel (a to si pritom USA držia neštandardný 50% podiel na tržbe) robí eventuálne pokračovanie hudbou veľmi otvorenej budúcnosti... Ak by mal ísť Doom cestou Lary, tak radšej nech je ta budúcnosť veľmi vzdialená...
Doom (USA/ČR, 2005, 100 min.) Réžia: Andrzej Bartkowiak. Scenár: Wesley Strick, Dave Callaham. Kamera: Tony Pierce-Roberts. Hudba: Clint Mansell. Hrajú: Karl Urban, Rosamund Pike, Deobia Oparei, Ben Daniels, Razaaq Adoti, Richard Brake, Dexter Fletcher, The Rock