Úvodná strana  Včera      Archív správ      Nastavenia     
 Kontakt  Inzercia

Svet filmu





Vyhľadávanie

Pridajte sa
Ste na Facebooku?
Ste na Twitteri?
Pridajte sa.

 Mobilná verzia




ESTA USA
kino
20. 07. 2006

Doo Wop

Doo WopV posledných týždňoch zažívame v našej distribúcii "inváziu" francúzskych filmov. Odštartoval to koprodukčný (a nie príliš vydarený) Piatok alebo iný deň, pokračoval François Ozon so svojím novým filmom, nasledovaný režijným veteránom Claudom Lelouchom a jeho Odvahou milovať. Tento týždeň tu máme ďalší film tej istej proveniencie, no invázia sa nekončí, naopak, nové jednotky sú už na dohľad (Bessonov neúspešný pokus o režijný comeback Angel-A). Nedávno som sa v recenzii pokúsil stručne načrtnúť dva smery, ktorými sa súčasná francúzska kinematografia uberá. Doo Wop má v rámci tejto kategorizácie bližšie k artovej línii, hoci sa to tak spočiatku nemusí javiť.

Ziggy (Michaël Fitoussi) trávi svoj čas flákaním po Paríži. Stretáva sa s pouličnými hudobníkmi a obchodníkmi, navštevuje kaviarne, občas niečo poriadne pokašle. Ťažko povedať, či o tom, že robí manažéra hudobnej skupine, sa snaží viac presvedčiť svoje okolie, alebo sám seba. Okrem toho nemá veľa na práci. Až na jednu maličkosť – splatiť dlh nie veľmi príjemným pánom predtým, než sa až po uši zamotá do poriadnej šlamastiky.
Vcelku banálna historka, poviete si. A dám vám za pravdu. Režisér a scenárista David Lanzmann si v tomto prípade z príbehu veľkú hlavu nerobil. O to viac poteší, že Doo Wop nie je nevydarený alebo nedajbože prázdny film. O čo menej sa Lanzmann vo filme sústreďuje na samotný príbeh, o to viac sa venuje iným aspektom. Ak pripustíme (a je to takmer do očí bijúce), že Lanzmann sa inšpiroval debutom Jeana-Luca Godarda (a zároveň jedným z filmov, ktoré sa považujú za počiatok tzv. francúzskej novej vlny) – Na konci s dychom (Á bout de souffle), treba dodať, že táto inšpirácia sa u neho nestáva plytkou a prvoplánovou, ale pracuje s ňou pomerne sofistikovane. A to hneď vo viacerých ohľadoch. Prvým (a jedným z hlavných) je pritom rezignácia na vytvorenie uzavretej dramatickej štruktúry, ktorá je nahradená inými atribútmi. 


Lanzmann sa sústreďuje predovšetkým na portrét svojho hrdinu – Ziggyho. Predstavuje ho v jeho prostredí, v ktorom sa pohybuje ako ryba vo vode. Ziggy je "frajírek", ktorý sa s každým pozná, všetko vie vybaviť (aspoň o tom opäť viac či menej úspešne presviedča seba i svojich známych). Parížske ulice sú mu dôverne známe, takpovediac po nich pláva, skôr než kráča. Práve pri jeho potulkách sa Lanzmannovi darí zachytiť atmosféru prostredia, pouličné kšefty, kaviarenský život a podobne. Keď Ziggy cestuje autom, kamera sleduje nočné ulice, a divák si môže spomenúť na Jarmuschovu Noc na zemi. Navyše, Ziggy je často snímaný v širokom zábere, čím je vlastne ponechaný v prostredí. Práve to sa stáva ďalším aspektom, ktorý hrá u Lanzmanna dôležitú úlohu. Podobnosť s prechádzkou Jeana-Paula Belmonda po Champs-Elysées je evidentná.
Je zrejmé, že režisér sa neopiera o pevné žánrové ukotvenie. Jeho film je romanca a kriminálka, respektíve ani jedno z toho. Využíva dramaturgické postupy oboch, no nie aby ich naplnil do bodky, ale aby ich prostredníctvom prerozprával Ziggyho príbeh. Okrem toho mu žánrové stereotypy a konvencie (a najmä ich prelínanie) slúžia na vytvorenie špecifickej, "hybridnej" atmosféry.
Obsadenie hlavnej postavy Michaëlom Fitoussim bolo z Lanzmannovej strany šťastnou voľbou, poloha lokálneho flákača mu evidentne sluší. Jeho prejav je uvoľnený a pôsobí spontánne, čím dodáva postave autentický rozmer. Elina Löwensohn je mimoriadne charizmatická a sympatická a jej herecký prejav je tiež veľmi prirodzený. Chémia medzi nimi na plátne funguje, čo vynikne najmä v scéne dialógu v bare snímanom prevažne vo veľkých detailoch častí tváre, či v samotnej milostnej scéne. Obaja herci tak vyniknú individuálne, no svedčí im to aj vo dvojici.  


Ak som v súvislosti s Doo Wop spomenul Na konci s dychom, treba dodať, že film je najmä po technickej stránke menej "odvážny" než jeho starší súrodenec. Strih v tomto prípade nenarúša kauzalitu, ako je to u Godarda, pričom toto konštatovanie nemá byť pochopené ako výčitka voči Lanzmannovi.
S mojím hodnotením nemusíte súhlasiť. Pripúšťam možnosť, že som bol pri sledovaní filmu ovplyvnený. Texty a rozhovory Jeana-Luca Godarda som čítal iba nedávno a niektoré jeho myšlienky nachádzajú v súvislosti s Doo Wopom vynikajúce uplatnenie. Podobne to je aj s inšpiráciou Godardovým filmom. Možno je moje celkové hodnotenie ovplyvnené touto skutočnosťou. Zároveň si uvedomujem, že Doo Wop nie je a nebude taký významný film, ako bol svojho času Godardov debut. Z tohto dôvodu udeľujem filmu 7 hviezdičiek.
P. S. Odporúčanie na záver: Godarda si prečítajte. Bez ohľadu na Doo Wop je súbor jeho textov a rozhovorov rozhodne zaujímavým čítaním a ukazuje jeden zo spôsobov, ako myslieť o filme a »myslieť filmom«.
Doo Wop (Francúzsko, 2004, 90 min.) Réžia: David Lanzmann. Scenár: David Lanzmann. Kamera: Pascal Lagriffoul. Hrajú: Michaël Fitoussi, Caroline Ducey, Elina Löwensohn, Clovis Cornillac, Philippe Nahon, Diego Montes

Doo Wop

Autor: Michal Michalovič
Zdroj: Kinema