V posledných týždňoch zažívame v našej distribúcii "inváziu" francúzskych filmov. Odštartoval to koprodukčný (a nie príliš vydarený) Piatok alebo iný deň, pokračoval François Ozon so svojím novým filmom, nasledovaný režijným veteránom Claudom Lelouchom a jeho Odvahou milovať. Tento týždeň tu máme ďalší film tej istej proveniencie, no invázia sa nekončí, naopak, nové jednotky sú už na dohľad (Bessonov neúspešný pokus o režijný comeback Angel-A). Nedávno som sa v recenzii pokúsil stručne načrtnúť dva smery, ktorými sa súčasná francúzska kinematografia uberá. Doo Wop má v rámci tejto kategorizácie bližšie k artovej línii, hoci sa to tak spočiatku nemusí javiť.

Ziggy (Michaël Fitoussi) trávi svoj čas flákaním po Paríži. Stretáva sa s pouličnými hudobníkmi a obchodníkmi, navštevuje kaviarne, občas niečo poriadne pokašle. Ťažko povedať, či o tom, že robí manažéra hudobnej skupine, sa snaží viac presvedčiť svoje okolie, alebo sám seba. Okrem toho nemá veľa na práci. Až na jednu maličkosť – splatiť dlh nie veľmi príjemným pánom predtým, než sa až po uši zamotá do poriadnej šlamastiky.
Vcelku banálna historka, poviete si. A dám vám za pravdu. Režisér a scenárista David Lanzmann si v tomto prípade z príbehu veľkú hlavu nerobil. O to viac poteší, že Doo Wop nie je nevydarený alebo nedajbože prázdny film. O čo menej sa Lanzmann vo filme sústreďuje na samotný príbeh, o to viac sa venuje iným aspektom. Ak pripustíme (a je to takmer do očí bijúce), že Lanzmann sa inšpiroval debutom Jeana-Luca Godarda (a zároveň jedným z filmov, ktoré sa považujú za počiatok tzv. francúzskej novej vlny) – Na konci s dychom (Á bout de souffle), treba dodať, že táto inšpirácia sa u neho nestáva plytkou a prvoplánovou, ale pracuje s ňou pomerne sofistikovane. A to hneď vo viacerých ohľadoch. Prvým (a jedným z hlavných) je pritom rezignácia na vytvorenie uzavretej dramatickej štruktúry, ktorá je nahradená inými atribútmi. 


Lanzmann sa sústreďuje predovšetkým na portrét svojho hrdinu – Ziggyho. Predstavuje ho v jeho prostredí, v ktorom sa pohybuje ako ryba vo vode. Ziggy je "frajírek", ktorý sa s každým pozná, všetko vie vybaviť (aspoň o tom opäť viac či menej úspešne presviedča seba i svojich známych). Parížske ulice sú mu dôverne známe, takpovediac po nich pláva, skôr než kráča. Práve pri jeho potulkách sa Lanzmannovi darí zachytiť atmosféru prostredia, pouličné kšefty, kaviarenský život a podobne. Keď Ziggy cestuje autom, kamera sleduje nočné ulice, a divák si môže spomenúť na Jarmuschovu Noc na zemi. Navyše, Ziggy je často snímaný v širokom zábere, čím je vlastne ponechaný v prostredí. Práve to sa stáva ďalším aspektom, ktorý hrá u Lanzmanna dôležitú úlohu. Podobnosť s prechádzkou Jeana-Paula Belmonda po Champs-Elysées je evidentná.
Je zrejmé, že režisér sa neopiera o pevné žánrové ukotvenie. Jeho film je romanca a kriminálka, respektíve ani jedno z toho. Využíva dramaturgické postupy oboch, no nie aby ich naplnil do bodky, ale aby ich prostredníctvom prerozprával Ziggyho príbeh. Okrem toho mu žánrové stereotypy a konvencie (a najmä ich prelínanie) slúžia na vytvorenie špecifickej, "hybridnej" atmosféry.
Obsadenie hlavnej postavy Michaëlom Fitoussim bolo z Lanzmannovej strany šťastnou voľbou, poloha lokálneho flákača mu evidentne sluší. Jeho prejav je uvoľnený a pôsobí spontánne, čím dodáva postave autentický rozmer. Elina Löwensohn je mimoriadne charizmatická a sympatická a jej herecký prejav je tiež veľmi prirodzený. Chémia medzi nimi na plátne funguje, čo vynikne najmä v scéne dialógu v bare snímanom prevažne vo veľkých detailoch častí tváre, či v samotnej milostnej scéne. Obaja herci tak vyniknú individuálne, no svedčí im to aj vo dvojici.  


Ak som v súvislosti s Doo Wop spomenul Na konci s dychom, treba dodať, že film je najmä po technickej stránke menej "odvážny" než jeho starší súrodenec. Strih v tomto prípade nenarúša kauzalitu, ako je to u Godarda, pričom toto konštatovanie nemá byť pochopené ako výčitka voči Lanzmannovi.
S mojím hodnotením nemusíte súhlasiť. Pripúšťam možnosť, že som bol pri sledovaní filmu ovplyvnený. Texty a rozhovory Jeana-Luca Godarda som čítal iba nedávno a niektoré jeho myšlienky nachádzajú v súvislosti s Doo Wopom vynikajúce uplatnenie. Podobne to je aj s inšpiráciou Godardovým filmom. Možno je moje celkové hodnotenie ovplyvnené touto skutočnosťou. Zároveň si uvedomujem, že Doo Wop nie je a nebude taký významný film, ako bol svojho času Godardov debut. Z tohto dôvodu udeľujem filmu 7 hviezdičiek.
P. S. Odporúčanie na záver: Godarda si prečítajte. Bez ohľadu na Doo Wop je súbor jeho textov a rozhovorov rozhodne zaujímavým čítaním a ukazuje jeden zo spôsobov, ako myslieť o filme a »myslieť filmom«.
Doo Wop (Francúzsko, 2004, 90 min.) Réžia: David Lanzmann. Scenár: David Lanzmann. Kamera: Pascal Lagriffoul. Hrajú: Michaël Fitoussi, Caroline Ducey, Elina Löwensohn, Clovis Cornillac, Philippe Nahon, Diego Montes