Nová komédia Jiřího Menzela Donšajni má sľubnú premisu – miestny režisér chce inscenovať operu Dona Giovanniho s lokálnym obsadením. Mala to byť roztopašná komédia o vášni pre život, hudbu a ženy. Výsledok je ťažko pozerateľná komédia so silnými hereckými menami, no slabučkým scenárom.Pri Donšajnoch sa ťažko extrahuje popis deja: je tu malomestský život a najmä režisér, ktorý chce pripraviť predstavenie opery (pričom sám operu nemá rád a nehľadá v nej inteligentný podtón). Na scéne sa rýchlo objaví slávny spevák z Ameriky, ktorý v miestnom divadle pôsobil. V meste sa ocitnú dvaja sukničkári (režisér a spevák) a ich aktivity rozpútajú sériu situácií so ženami a prepletajú osudy viacerých obyvateľov.

KINEMAVIDEO1927.Pôvodné očakávania: milé osudy, nacvičovanie opery, zopár ľúbostných pletiek, finálne predvedenie diela. Výsledok: nemastný-neslaný. Život jednotlivých hrdinov je zabehnutý vo svojich koľajach a zrazu sa s príchodom jedného speváka či prípravy predstavenia mení. Scenár berie náhodné momenty ako ukradnuté auto, prepadnutie banky, návrat osoby a chce z nich maximálne vyťažiť pre dej. No je to iba smutná záplata dlhých filmových minút a nedáva ani zmysel – hercov nikam neposúva, iba pohybuje po plátne.Pokiaľ ide o ženy a všetky možné avantúry, ktoré majú využiť práve asociáciu Donšajnov (alias odkaz na Don Juana, aj titulného Dona Giovanniho), je to dobrý nápad, no nevhodne realizovaný a miestami zachádza skôr do rajónu českých komédií Zdeňka Trošku a podobných diel. Pri narážkach na starších milovníkov sa vybavujú skôr vtipy z Doktora od jazera Hrochov, ako milých komédií Menzela v minulých dekádach. Posteľné avantúry sú slabučké, spomienky na romániky ujdú a koláže záberov na mladé dekolty pôsobia zvláštne. Azda v nich má driemať myšlienka opojenia z mladosti a prchavosti, no nezaberá.

Nefunguje tu ukážka života v meste, ani séria sukničkárskych epizód. Dej sa strašne vlečie po 30 minútach a do záverečných titulkov sa už nerozbieha. Občas sa objavuje spoločenská kritika – športu, kultúry a iných tém. Aj tie sa sem dostali iba náhodne.Jediná vec, čo nakoniec v stopáži zafunguje, je opera. Očividne sa tu zišli talenty z rôznych divadiel, ktoré podávajú veľmi dobré výkony a za bránami divadla sa podarilo dať dokopy pár funkčných scén a môžete si vypočuť pár árií. Zladenie nácviku, hudby a vzťahov v divadle funguje a najradšej by ste z tohto priestoru neodišli von. Herci majú jasne nadefinované roly, súbor pocitov a solídne scény. A je tu jasný cieľ: nacvičiť predstavenie – zvyšok filmu mimo divadla a viaceré momenty v deji také šťastie nemajú.

Z hereckých výkonov možno pochváliť Martina Hubu. Na druhej strane Jan Hartl sa do role vôbec nehodí a je väčšinou nesympatický. Jeho prejav režiséra miestami urážajúci operu môže štvať jej fanúšikov (vrátane mňa) a hoci sa zapáči neznalcom či odporcom, zmena vnímania bude len ťažko uveriteľná. A ako sukničkár je nevhodný. Ostatné úlohy možno spojiť do spoločného hodnotenia: každé zvučné meno dalo veľký prísľub, no pri tomto scenári sa nedá žmýkať nadpriemerný výkon. Námet tohto formátu (dedinský/mestský zbor nacvičuje operu) sa dal nakrútiť trojako. Výborne s citom pre jednotlivých hercov. Dobre, keď si nestrážite hranicu medzi operou a lokálnou časťou. A slabučko, prípad Donšajnov, ktorí sa rozpadli režisérovi prakticky po prvej tretine filmu. Pritom je to práve Menzel, ktorý bol horúci kandidát na spracovanie ľudskej komédie z malého mesta. Mohla to byť zaujímavá ľahká komédia, ktorá by do kín prilákala vaše babky, tety i mamy, no v tejto podobe je ich poslať do kina veľmi ťažké.Donšajni (ČR, 2013, 100 min.)Réžia: Jiří Menzel