Domácí péče, to je film o zmierovaní sa so smrťou, ale aj so životom a všetkým, čo prináša. Režijný a scenáristický debut Slávka Horáka osciluje na pomedzí drámy a komédie a v oboch polohách pôsobí celkom presvedčivo, hoci ich spojenie je občas trochu kostrbaté. Aj keď príbeh ženy, ktorá sa musí vyrovnať so svojim blížiacim sa koncom nevyniká závratnou originalitou, samotná hlavná hrdinka je v prostredí českej či slovenskej filmovej tvorby pomerne neopozeraným zjavom – no a o ňu v tomto filme vlastne ide predovšetkým.

Vlasta (Alena Mihulová) zasvätila ako opatrovateľka život starostlivosti o druhých, pri čom druhá šichta ju po robote čaká ešte doma v podobe manžela Láďi (Bolek Polívka). Ich vzťah je už dávno skôr o stereotypných rituáloch, než ozajstnej ľudskej blízkosti, a tak si Vlasta emócie šetrí pre dcéru Marcelku. Trochu nevyrovnaná mladá žena z nich pri príležitostných návratoch do rodného hniezda ale rozhodne veľkú radosť nemá a čím intenzívnejšie jej matka náklonnosť prejavuje, tým naliehavejšie sa v nej ozýva nutkanie utiecť kade ľahšie.
KINEMAVIDEO3693.
Život v týchto zabehnutých koľajach je však nenávratne preč, keď sa Vlasta dozvie, že v jej tele nepozorovane bujnie rakovina. Jej stav je taký vážny, že jej medicína môže ponúknuť už len utišujúce prostriedky proti bolesti. A tak sa začína strastiplná cesta, ktorá vždy racionálnu a distingvovanú ženu prevedie napríklad aj úskaliami „liečebnej“ ezoteriky, snahou o znovuobjavenie partnerskej lásky, či niekoľkými výbušnými záchvatmi znovunadobudnutej sebaúcty. Bude na jej konci zázračné uzdravenie? Alebo niečo ešte dôležitejšie?

Českí recenzenti Slávka Horáka pasujú za nadpriemerne šikovného debutanta a hádať sa s nimi rozhodne netreba. Asi len málo filmárov na svojej prvotine však dokáže štatút debutu celkom zatajiť a platí to aj pre Domácí péči. V teoretickej rovine film presne vie odkiaľ, kam a kade smeruje. Nespolieha sa na (inak tak nadužívané) kúzlo náhod, miesto toho ponúka solídny dejový oblúk, ktorý často absentuje aj v tvorbe skúsenejších filmárov.
Jeho spracovanie je však už trochu rozpačitejšie. Skĺbenie tragiky a humoru (niekedy priam ľudového) pôsobí neraz silene a nedovolí divákovi preniknúť do niektorej z jeho polôh hlbšie. Scenár síce ponúka viacero dôvtipných konverzácií, no vyvažujú ich aj početné momenty, kedy za slovami počuť šušťať papier. Výsledok vás skrátka chvíľami priam nadchýna, aby vás už o pár minút rozčuľoval prílišnou názornosťou, nadbytočnými replikami či prepálenými emóciami.

Hlavná hrdinka Vlasta ale našťastie pôsobí veľmi uveriteľne a ľudsky. Za čo pravdepodobne okrem skvelej hereckej predstaviteľky môže ďakovať aj pani Horákovej, teda režisérovej matke, ktorej kariéra a skúsenosti opatrovateľky scenár k tejto snímke inšpirovali. Postava je síce de facto archetypom ženy martýrky, ktorá pre nekonečné posluhovanie druhým sama na seba nemá čas, no oklieštený rámec účelovej škatuľky rozhodne prekračuje. Predstavuje tak plnokrvnú osobnosť z mäsa a kostí, ktorej potom vo filme nejaké to zakopnutie radi odpustíme.
Domáci péče (ČR/SR, 2015, 90 min.)Réžia: Slávek Horák. Hrajú: Alena Mihulová, Bolek Polívka, Zuzana Krónerová