Už niekoľko rokov sa slovenská filmová jeseň nesie v znamení putovnej prehliadky s názvom Projekt 100, ktorá prináša do slovenskej distribúcie to najlepšie zo zlatého fondu svetovej a domácej kinematografie, či filmy ocenené na prestížnych filmových festivaloch. Tohto roku prebehne už pätnásty ročník z čoho vyplýva, že si už môže takpovediac nárokovať na ,,občiansky preukaz,,.

Spolu s tohtoročným výberom filmov sa tak dostávame na úctyhodných 150 premietnutých filmov. Aj počas aktuálnej prehliadky môže divák zhliadnuť diela režisérov ako sú F. W. Murnau, Darren Aronofsky, Alfred Hitchcock,či Emir Kusturica, ktorého príspevok v prehliadke predstavuje film z konca 80-tych rokov s názvom Dom obesenca (Dom za vešanje).  



 Perhan je mladý dospievajúci chlapec, ktorý žije so svojou babičkou Hatidžou strýkom Merdžanom a mladšou sestrou Danirou v rómskej osade kdesi v Juhoslávii. Tu sa zamiluje do dievčaťa menom Azra, ktorú však jej matka nechce vydať za Perhana, pretože nie je dostatočne finančne zabezpečený. Vydáva sa preto do Milána, kde má sľúbenú prácu a popritom necháva svoju malú sestru v nemocnici v Ľubľane, kde jej majú pomôcť s chorou nohou. Až na mieste sa však dozvie o akú prácu ide a aj to, kde a ako končia deti z Juhoslávie.

Emir Kusturica je autor, ktorého mnohí poznajú ako tvorcu komediálne ladených príbehov plných svojráznych postáv. Tie nechýbajú ani v Dome obesenca, no žáner filmu sa posunul do vážnejšej roviny. Kusturica svoj film opäť postavil na silnom príbehu a výrazných postavách. Či už je to alkoholik, strýko Merdžan, ktorý kvôli peniazom oberie rodinu o strechu nad hlavou (a to doslova), alebo babička Hatidža, nadovšetko milujúca svojho vnuka Perhana. Všetci sú typy postavičiek, ktoré sa objavujú aj v neskorších Kusturicových dielach. Svojrázné, typicky energické a temperamentné, čo je pre balkánsky ľud príznačné. V Dome obesenca tieto vlastnosti ešte podtrhuje excentrickosť postáv, tak typická pre rómsky charakter.


No o prítomnosti niečoho komediálneho, či úsmevného môžeme hovoriť len ak uvažujeme nad cca. prvou tretinou filmu. Tu sú zobrazené všetky udalosti na základe, ktorých sa neskôr Perhan vyberie do Talianska. Úsmevných, či dokonca komických momentov je tu relatívne dosť a viackrát sa aj od srdca zasmejete, no neskôr začína film naberať na vážnosti, aby sa z neho zhruba od polovice stala takmer seriózna dráma do ktorej si predsa nájde cestu aj nejaký ten úsmevný moment.
Kusturicovi ako námet pre film poslúžil novinový článok, kde sa písalo o zatknutí juhoslovanských Rómov v Taliansku, ktorí sa živili predávaním detí na žobranie práve do Talianska. Pred nakrúcaním filmu sa dokonca uchýlil na istý čas do rómskej osady, kde sa priúčal životnému štýlu mytológii toho etnika. Tento postup sa viac než vyplatil, pretože vo filme sa mu podarilo zobraziť vzťahy a spolunažívanie Rómov veľmi autenticky, čo dodáva filmu dôveryhodnosť, ktorá mnohým filmom s podobným námetom chýba.
Ďalším výborným ťahom bolo nechať postavy rozprávať ich vlastným rómským jazykom, čo opäť pridáva body do kolónky autenticita. Takisto nesmieme zabudnúť ani na výborný hudobný sprievod Gorana Bregoviča využívajúci klasické balkánske rytmy a melódie, ktoré vynikajúco dopĺňajú temperamentnú dušu Kusturicových postáv. 


Šťastnú ruku mal Kusturica aj pri výbere hercov resp. nehercov. Tí odvádzajú skvelú prácu, či už sú to deti, alebo dospelí. Postupná premena charakteru u Perhana je výborne zahraná rovnako ako aj  postava starej Hatidže, či pijana Merdžana.
Ako som spomínal, Kusturica je u divákov známy predovšetkým ako autor úsmevných, či komediálnych príbehov. No v tomto diele trocha dobočil, čo sa mu v maximálnej miere vyplatilo, pretože Dom obesenca je, ak už nie najlepší, tak minimálne jeden z najlepších Kusturicových filmov. Je filmom, kde spája autenticitu prostredia, uveriteľnosť príbehu, výrazné charaktery a svoju režisérsku zručnosť spolu s hudbou Gorana Bregoviča. Vznikol tak mix, ktorý predstavuje výborný filmový zážitok.