V rôznych významových a situačných konotáciach sa o Hollywoode hovorí, ako o továrni na filmy. Práve teraz máte možnosť vidieť dôkaz, že toto slovné spojenie, má často svoj presný význam.

Čo môže viesť akéhokoľvek producenta a akékoľvek štúdio k tomu, aby sa vrhli na tému, ktorá už  priniesla množstvo spracovaní a nespočetne príbehov? Buď vlastné vnútorné presvedčenie, že tentoraz je to v niečom – v čomkoľvek – iné, alebo celkom nezakrytý kalkul so starostlivo vyšliapanou cestičkou, na akej sa nie je možné stratiť. 


Aby sme boli konkrétnejší. Hovoríme o dráme, presnejšie o osobnej dráme založenej na vzťahoch otec – dcéra a sestra – sestra. V rodine vychyteného profesora Roberta (Anthony Hopkins) sa dedí genialita v matematike spolu s neschopnosťou normálne komunikovať so svojím okolím a najmä s potenciálom vážnej psychickej ujmy. Tak ako sviečka, horiaca prudkým plameňom nevydrží, tak aj profesor je na okraji psychických síl a odkázaný na starostlivosť svojej dcéry. Tá sa musí vyrovnať nielen s pragmatickou sestrou (jablko, ktoré sa odkotúľalo ďalej) a s upadajúcim otcom, ale najmä s čoraz nástojčivejším strachom, že teraz je na rade ona...
Príbeh Catherine (Gwyneth Paltrow) v réžii Johna Maddena (Zamilovaný Shakespeare, Mandolína Kapitána Corelliho) je adaptáciou divadelnej hry ocenenej Pulitzerovou cenou. Je jasné, že takéto odporúčanie nemohlo ujsť pozornosti štúdii a že príbeh plný matematických dôkazov, matematických vtipov (pesnička „i“ ?) a hľadania rovnice života, získa svoju kino-podobu. Nepoznám predlohu a tak nemôžem porovnávať, faktom však je, že Madden si zvolil veľmi komornú formu, kde ústredná štvorica otec Robert, dcéry Catharine a Claire (Hope Davis) a profesorov študent Hal (Jake Gyllenhaal) takmer nemizne z plátna a zvyšných pár postáv je iba do počtu. Nie je to tak uzavreté a intenzívne, ako pri snímke Na dotyk (vlastne v ničom to nedosahuje na kvality toho filmu), ale napriek tomu, je jasné, že postavy si budú musieť pomôcť sami, že tu nie je žiadna „zázračná“ záchrana z vonku. 


Mám pocit, že už základná výstavba žánru drámy a konkrétne rodinnej drámy nemôže stavať iba na zaujímavosti prostredia resp. vonkajších znakov situácie. Je jedno, či ide o osud matematickej elity národa, alebo o černošské getto v 60 rokoch. Celé to vždy stojí a padá s hlavnými predstaviteľmi a s ich schopnosťou presvedčiť nás, dojať nás, prinútiť nás zobrať si ich príbeh za svoj. Túto úlohu zvládol, podľa mňa, Dôkaz len priemerne. Presne v intenciách fabriky na filmy. Dodal kvalitné (ani slabé ani excelentné) ingrediencie v podobe hlavných predstaviteľov a predviedol bežné divadlo. Neviem čím zaujala pôvodná hra. Či silnými dialógmi, či „Haileyovskou“ vernosťou prostredia. Film ma však nezaujal. Pripadá mi podobný Čistej duši (ani tá ma zvlášť nebrala), ale bez Bettanyho, a nedokáže známe veci povedať (režijne, dramaturgicky) iným spôsobom, ako to bolo napríklad pri 5x2.
Rovnica je teda veľmi prostá. (Častá téma + častý žáner) x kvalitní herci + (rutinná forma) + vizuálne a formálne bežný obal = 6. Chcete presvedčivejší dôkaz? (Ne)choďte do kina. Ja si na záver pomôžem citáciou filmu:
Catherine: You can't prove it. Hal: I can disprove the opposite.
Proof (USA, 2005, 99 min.) Réžia: John Madden. Scenár: David Auburn, Rebecca Miller. Kamera: Alwin Kuchler. Hudba: Stephen Warbeck. Hrajú: Gwyneth Paltrow, Anthony Hopkins, Jake Gyllenhaal, Danny McCarthy, Hope Davis, Tobiasz Daszkiewicz, Gary Houston