Obdobie po druhej svetovej vojne je v Spojených štátoch amerických poznačené fóbiou z komunizmu. „Červená hrozba“ na jednej strane „inšpirovala“ množstvo filmov o invázii nepriateľských tvorov z Marsu – červenej planéty, no na strane druhej bola zámienkou pre sériu najznámejších politických procesov v USA, za ktorými stál fanatizmus jedného muža a dôvera viacerých. Tým mužom bol senátor za štát Wisconsin (áno, štát syrov, kam Boh posiela anjelov do vyhnanstva) Joseph McCarthy (Joe McCarthy). Éra, kedy Komisia pre vyšetrovanie neamerickej činnosti viedla procesy proti občanom Spojených štátov v rozpore s piatym dodatkom zaručujúcim právo na spravodlivý proces, sa nazýva McCarthyizmom.

Ktovie, ako by to vyzeralo dnes, keby do boja proti porušovaniu piateho dodatku nevytiahol niekto krytý prvým dodatkom – právom na slobodu prejavu. Reč je o televíznej stanici CBS a jej redaktorovi Edwardovi R. Murrowovi (David Strathairn), ktorému sa podaril skutočne husársky kúsok. V "See It Now" najprv naťukol porušovanie práva na spravodlivý proces, keď otvoril prípad Mila Raduloviča, vojaka prepusteného z armády na základe zapečatenej obálky údajne usvedčujúcej ho z kontaktov s komunistami. Dôvod: jeho otca videli čítať srbské noviny. Výsledok: Murrow nabral vietor do plachiet a rozhodol sa položiť na lopatky McCarthyho.


Téma McCarthyizmu a hlavne okolnosti McCarthyho „pádu“ sú pre drvivú väčšinu divákov neznáme. Riziko, ktoré by za „normálnych“ okolností na seba distribútor vzal, je prekonané kombináciou veľmi presvedčivých prvkov. Sú to jednak nominácie na Oscara v kategóriách najlepší film, réžia, herec v hlavnej úlohe, pôvodný scenár, kamera a výprava, ale tiež, milé dámy buďme úprimné, George Clooney a Robert Downey Jr.. Úplne najradšej by som teraz dala „:)“ a poslala všetkých do kina. Keď si však spomeniem na „nadšené“ reakcie na Petrovu, uhm, recenziu na Hostel, precvičujem prstíky a púšťam sa do práce.
Prečo teda plný počet? George Clooney sa vo svojom druhom režijnom počine pristúpil ku citlivej téme takmer metódou hraného dokumentárneho filmu, kombinujúceho archívne zábery a hraný dej. Archívne zábery sú vo filme použité vo funkcii reportáží, prezentujúcich – dokumentujúcich Josepha McCarthyho, pojednávanie Komisie, alebo prípad Mila Raduloviča. Hraný dej zaznamenáva prácu redaktorov a reportérov CBS na prelome rokov 1953-1954; vzhľadom na poďakovania v závere titulkov, pravdepodobne veľmi verne skutočným udalostiam.
Veľkým plusom je zvolená výrazová zložka: Dobrú noc a veľa šťastia je verne nakrútený ako dobový film. V prvom rade je čiernobiely. Do estetiky filmov obdobia začiatku päťdesiatych rokov je štylizovaná kamera a spôsob práce so svetlom, strih, herectvo. Osoby citlivejšie na vnímanie svetla vo filme a fotografii už z plagátu odčítajú retro ostré svietenie, pri ktorom výrazne vystupujú kontrasty, eliminuje sa šero – objekty sú buď vo svetle, alebo v tme. Príkladnou scénou dôslednosti retro formy je moment pred odvysielaním príspevku o Milovi Radulovičovi: Fred Friendly (George Clooney), producent relácie, pristúpi k Murrowovi a pripaľuje mu cigaretu. Scéna je snímaná v polodetaile, pričom v zábere je Murrow, hoci akcia je vykonávaná Friendlym; podľa súčasných štandardov by v zábere mal byť on.


Je sympatické, že George Clooney neobsadil do hlavnej úlohy seba, hoci by na rolu E. R. Murrowa mal vek, výzor a aj herecké predpoklady, namiesto toho si so šarmom a prehľadom strihol úlohu šedej eminencie, producenta "See It Now" a Murrowovho priateľa Freda Friendlyho. David Strathairn, Patricia Clarkson, George Clooney, Jeff Daniels, Robert Downey Jr., Frank Langella, Tate Donovan – každý z nich je jednoducho dobrý. Prirodzený, presvedčivý aj v tom, že jeho postava nie je zbytočná, hoci by šlo len o sekretárku. George Clooney si navyše môže pripísať plusku ako režisér, pretože jednotlivé herecké výkony nie sú individualistické, nik nehrá na úkor kolegov. Pokiaľ niekto vyniká z davu, je to, logicky, David Strathairn v úlohe E.R. Murrowa, nakoľko hrá hlavnú postavu.
Pristúpim teraz k dvom mojim úchylkám – výprave a hudbe. Scénografi sa pohrali s členením priestorov – hladkých plôch jednak v dvojrozmernosti (stupienky, šírka chodieb, veľkosť miestností a pod.) a tiež pri vytváraní hĺbky záberu. Kancelárie, „diskrétne“ miestnosti pre hovory medzi 4 až 6 očami, štúdio, ale aj byt Shirley (Patricia Clarckson) a Joea (Robert Downey Jr.) sú navrhnuté so zjavným dôrazom na ich fotogenickosť. V Dobrú noc a veľa šťastia napomáha priestor príjemne strohej výrazovej štylizácii, udržiavajúcej vnútorné napätie medzi postavami vždy „uzamknutými“  medzi stenami; jediné exteriéry uvidíme v „televíznych“ archívnych materiáloch.
Popri tom všetkom retro-kamerovo-herecko-politickom, možno ani nepostrehnete, že vo filme okrem šiestich klasických jazzových skladieb, nezaznie žiadna hudba. A vôbec nechýba. Clooneyho réžia príjemne rytmizuje film, plynulé zmeny tempa, ktoré by v menej zručne zrežírovanom diele klali oči, tu fungujú akoby samé od seba. Nechýba napätie vyvárané spôsobom snímania, strihu, ale aj detailmi snímanej reality: cigaretového dymu, nervózneho poťahovania z cigariet, rovnako nervóznych gest.
Ako dáma v rokoch sa zvyknem opakovať. Tentoraz to robím úplne úmyselne: :) Bežte do kina, lapajiská a nefajčite pod bránou!
Good Night, and Good Luck (USA, 2005, 93 min.) Réžia: George Clooney. Scenár: George Clooney, Grant Heslov. Kamera: Robert Elswit. Hrajú: David Strathairn, Patricia Clarkson, George Clooney, Jeff Daniels, Robert Downey Jr., Frank Langella, Tate Donovan