Aj keď antisemitizmus ani dnes zďaleka nie je vecou minulosti, na všeobecnom spoločenskom postavení Židov sa toho predsa len od holokaustu veľa zmenilo. Dá sa však to isté povedať aj o ich niekdajších spolutrpiteľoch z koncentračných táborov – Rómoch? Hoci sa rómske obete fašizmu nerátajú na milióny, desiatky neoznačených masových hrobov, kde spočívajú (kedysi živé) dôkazy tejto genocídy, svedčia o tom, že ich príkorie rozhodne nebolo opomenutia hodné. A predsa sa stále často opomína. Kto za to môže?

Dekády červenej totality, ktorá tému rómskeho holokaustu zakonzervovala ako neželané tabu? Alebo my všetci, keď sa aj dnes na Rómov pozeráme ako na problémové etnikum na okraji spoločnosti, ktoré si za svoje strasti môže samo? Dokumentarista Robert Kirchhoff sa v snímke Diera v hlave otázku „kto za to môže“ zodpovedať nesnaží. Rovnako svojho diváka nezahlcuje anonymnou faktografiou historických udalostí, čísiel a súvislostí. Prináša však niečo nemenej, ba hádam aj viac cenné - autentické výpovede tých, ktorí rómsky holokaust na vlastnej koži pred vyše 70 rokmi zažili.
KINEMAVIDEO4241.
Robert Kirchhoff zbieral materiály do snímky Diera v hlave už od roku 2003. Nakrúcal svoje stretnutia s pamätníkmi tragédie, ktorú sami Rómovia nazývajú Porrajmos, okrem Slovenska a Česka aj v Chorvátsku, Srbsku, Nemecku, Poľsku či Francúzsku. Sú to všetko silné príbehy, ktoré si zaslúžia byť rozpovedané aj vypočuté. A sú tiež pestré – nie len vďaka rozmanitosti štátov, v ktorých sa odohrali, ale aj rôznorodosťou samotných osôb, o ktoré v nich ide.
Starosvetský potomok cirkusantov, ktorý je aj na sklonku života perzekvovaný za tvrdošijnú oddanosť kočovnému životu. Žena, ktorá ako jediná z rozvetvenej rodiny prežila masaker a každý rok chodí plakať na hrob príbuzných, ktorých ani nestihla spoznať. Pamätníci hrôz táborov Jasenovac či Birkenau. Sú to ľudia vzdelaní aj prostí – príhodne reprezentujú pestrú skladbu etnika, ktoré často vonkajší pozorovateľ hádže do jedného vreca. A sú to tiež historici, ktorí sa takmer výlučne orálnu históriu rómskej genocídy snažia zaznamenať skôr, než zomrú aj jej poslední priami svedkovia.

Názov filmu odkazuje na jednu konkrétnu výpoveď – svedectvo ženy, ktorá sa stala obeťou experimentov nacistického lekára a dodnes si z toho nesie fyzické následky. Titul Diera v hlave je však aj priliehavou metaforou na stav spoločnosti, ktorá takúto nepredstaviteľnú ohavnosť zo svojej kolektívnej pamäte viac-menej vytesnila. Odhady hovoria o tom, že nacistom padlo za obeť zhruba pol milióna Rómov. Presné čísla však nepoznáme a viac, než nánosy dejín, za to, hádam, môže naša ľahostajnosť.
Ľahostajnosť k Rómom, ktorí boli pravidelne vynechávaní z oficiálnych sčítavaní ľudu, ľahostajnosť k Rómom, ktorých masové hroby sa ani dnes po toľkých dekádach nikto neunúval odkryť. Genocída spáchaná na Rómoch počas druhej svetovej vojny je tak svojim spôsobom stále neuzavretá a „živá“ záležitosť - a to je, napokon, asi aj najsilnejší odkaz snímky Diera v hlave, hoci aj zaznieva tak trochu medzi riadkami.
Aj pre zdôraznenie tejto aktuálnosti sa, podľa vlastných slov, Kirchhoff rozhodol nepoužiť vo svojom dokumente ani jediný archívny záber. Všetok priestor trak zostal svedectvám konkrétnych ľudí, ktorých sa Porrajmos dotkol – či už ako priamych účastníkov, alebo svedkov. A objavuje sa tu s nimi aj motív, ktorý sa v tej či onej podobe v Kirchoffovej filmografii opakuje neustále – motív pamäte a jej neuveriteľnej ohybnosti.

Kým v Kauze Cervanová stála na tomto fenoméne polemika okolo nevyriešenej vraždy a v Pare nad riekou (Kirchhoff ju nakrútil spoločne s Filipom Remundom) vyplavuje na povrch paradoxy slávy a úspechu starnúcich muzikantov, Diera v hlave sa nevyhýba ani ošemetnej skutočnosti, že jej aktérom asi nemôžeme úplne všetko veriť. A tak, napríklad, sledujeme pána, ktorý nám rozpovie, ako mu Mengele kedysi do lebky vyrazil hákový kríž, len aby sme vzápätí počuli historikov hovoriť o tom, že je to z teoretického aj praktického hľadiska nezmysel.
Je to od režiséra úprimné, ale zároveň tak trochu riskantné gesto – a to práve vo vzťahu k neutíchajúcej aktuálnosti tejto témy. V spoločnosti, ktorá sa v ideáloch fašizmu opäť nebezpečne vzhliada, žiaľ, treba predpokladať, že aj tam, kde režisér ráta s divákovým zdravým úsudkom a nadhľadom, môže vznikať živná pôda pre popieračov a bagatelizátorov. Kirchhoff o svojej najnovšej snímke hovorí ako o „elégii“ – a je to vcelku výstižné. Je to pochmúrna, atmosférická esej o tom, čo všetko dokáže jeden človek, alebo skôr jeden národ, urobiť druhému. Výpovede sú o to silnejšie, že sa v nich vlastne neustále hovorí o životoch a smrtiach malých detí. Kirchhoffovi svedkovia – dnes už starí ľudia – boli v čase holokaustu všetci deťmi. Rómske deti boli aj častým terčom tých najohavnejších vecí, ktoré nacisti na svojich obetiach páchali – nehumánne medicínske experimenty, vynútené potraty a sterilizácie, krutá smrť batoliat, na ktoré bolo vojakom ľúto míňať strelivo. Nepočúva sa to dobre. Počúvať sa to ale musí. Aby sme sa náhodou jedného dňa nezobudili do sveta, v ktorom sa to opäť aj deje.
Snímka Diera v hlave svojim spôsobom viac otázok otvára, než zodpovedá, a tak asi nikoho záujem o tému rómskeho holokaustu 100-percentne neuspokojí. Môže ho ale efektívne naštartovať. Kirchhoff odviedol pri vyhľadávaní a spovedaní aktérov filmu kus poctivej a záslužnej práce, na ktorú by určite stálo za to nadviazať.
Diera v hlave (SR/ČR, 2016, 90 min.)Réžia: Robert Kirchhoff. Scenár: Robert Kirchhoff. Kamera: Juraj Chlpík. Strih: Jan Daňhel. Účinkujú: Raymond Gurême, Fata Dedić, Nadir Dedić, Toti Dedić, Ladislav Welward, Ján Konček, Krystyna Gil, Karol Parno Gierliński, Rita Prigmore, Philomena Franz, Dragoljub Acković, Daniel Vojak, Fedor Gál, Markus Pape, Jan Hauer, Arnošt Vintr a ďalší