Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Diablova dielňa je ďalším z „koncentračných“ filmov. Tento sa však zameriava na špecifický fenomén. Operáciou Bernhard, tesne pred ukončením vojny, chceli Nemci zničiť britskú aj americkú ekonomiku. Do tlačiarenskej dielne nahnali väzňov, ktorých uznali za spôsobilých na to, aby vyrábali falošné britské a americké bankovky. Boli to v civile tlačiari, typografi, rytci, retušéri, grafici, finančníci, bankári a ďalší odborníci. A – odborník vo falšovaní peňazí –  kriminálnik Salomon Sorowitsch (Karl Markovics). Pod hrozbou smrti odviedli špičkovú prácu. Ich bankovky vyhlásila za pravé aj Národná banka Anglicka. Či „kolaborovali“ s nacistami, alebo len robili to, čo bolo potrebné na záchranu holého života, si museli odôvodňovať sami...

Príbeh je reprodukciou Sorowitschových spomienok. Po celý čas viete, že sa z nich raz dostanete, takže automaticky sa o život hlavného hrdinu neobávate. S o to väčším napätím sledujete životy jeho „kolegov“, ktorí sa boria s tým, že za múrmi dielne (akejsi prvej triedy v pekle) umierajú ľudia ako oni, ktorí nemali to šťastie, aby im ich povolanie mohlo zachrániť život. Aj keď o šťastí je ťažko hovoriť...  Sorowitsch je so svojimi spomienkami sám, nikomu ich nerozpráva. Tento fakt nie je pre film ochudobnením, skôr naopak, dodáva mu dôveryhodnosť. Divák je v centre diania a stáva sa tichým svedkom všetkého, čo Sorowitsch zažil, videl, cítil. Vitajte v Diablovej dielni.                                


Udalosti, ktorými Sorowitsch prechádza a pocity, ktoré prežíva, sú zobrazené jasne a vecne. Žiadne emocionálne výlevy či dramatické zvraty. Salomon Sorowitsch je sám sebou. Falšovaniu peňazí sa venoval pred vojnou, a keď to v tábore dostane príkazom, neostáva mu nič iné, ako „weitermachen“.  Nebyť jeho talentu (či „talentu”), v koncentráku by neprežil.
Jeho život pred operáciou Bernhard do prítomnosti zasahuje iba okrajovo. S kamennou tvárou odpovedá aj na otázku týkajúcu sa jeho rodiny. Je tu jeden dej, jedna téma, jeden hlavný problém. Diablova dielňa. Táto prvotná jednoduchosť akoby zodpovedala aj Sorowitschovmu životnému mottu: „Ja som ja, ostatní sú ostatní.“ Jeho charakter falšovateľa a kriminálnika, týpka s egoistickým pohľadom na svet, má ale teraz šancu na zmenu. Zrejme až tu prvýkrát v živote stojí pred morálnou dilemou. Na sabotáž ho nahovára najmä Adolf Burger (August Diehl), vyučený typograf, Slovák, rodák spod Tatier. Mimochodom, práve podľa jeho knihy Diablova dielňa bol film nakrútený. Originálny názov filmu znie „Die Fälscher“ – falšovatelia, ale slovenskí prekladatelia siahli po knižnej verzii názvu. 


Režisér si je vedomý, že filmov o neľudskosti nacistov a dozorcov v koncentračných táboroch už bolo nadmieru, a preto si vystačí s malým počtom záporných postáv, ktoré napokon ani nie sú vykreslené až tak kruto. Viac-menej ani nie sú podstatné. Najdôležitejšiu postavu hrá Markovics (známy ako komisár Stockinger zo seriálu Komisár Rex a neskôr zo seriálu Stockinger), ktorý predviedol perfektný výkon. On svoju postavu nehrá, on ju žije.
Odhliadnuc od scén „pred tým“ a „po tom“, sa miesto deja nemení. Všetko sa odohráva na malom priestore tlačiarne uprostred tábora v Sachsenhausene. Nemrhá sa odbočeniami k životom väzňov, nepreháňa sa to ani s ukážkami krutosti dozorcov. Čo je podstatné, je povedané raz, a to postačuje.  Napriek žánrovej jednote sa objavia aj scény, kde spoza situácie presvitá jemný humor. Humor nie na zasmiatie, ale na zamyslenie sa nad paradoxami. Zarazia vás absurdnosti typu  Hlavy XXII., napríklad keď sa v diablovej dielni stretnú a majú spolupracovať poctivý židovský bankár a kriminálnik, ktorý ešte pred vojnou vyrábal falošné peniaze... 


Ruzowitzky sa zameriava na vykreslenie morálnej dilemy, s ktorou všetci väzni zamestnaní v dielni zápasia. Niektorí menej, iní viac. „Tú radosť, aby som sa hanbil za to, že žijem, im neurobím,“ hovorí Sorowitsch. Burger odmieta tlačiť falošné peniaze pre tých, ktorí ho do koncentráku poslali práve kvôli tlačeniu protinacistických plagátov. Má cenu biť sa za princíp, keď je jasné, že ten boj končí smrťou? Alebo je lepšie posluhovať a  – v porovnaní s ostatnými väzňami – si „užívať“ pohodlie? Čo s nimi urobia prichádzajúci Rusi? Život v zdanlivom šťastí v nešťastí je iba ďalšou formou mučenia.
Diváka vťahujú do deja nárazové a takmer dokumentárne zoomy. Vďaka tomu, že obraz sa sem-tam zatrasie, vzniká dojem autentickosti. Na plátne, rovnako ako na väzenských odevoch prevažujú odtiene sivej a modrej farby, ktoré podporujú strohú, drsnú a prísnu atmosféru.
Diablova dielňa je podávaná vecne a jasne, bez zbytočných „omáčok“. Zvládnuteľná jedným dychom. Pútajúca pozornosť a vzbudzujúca napätie. Objavia sa aj silné emócie, no skôr, ako by vás mohli strhnúť, musíte sa posúvať ďalej. Napriek tomu vo vás naštartujú ten zvláštny proces, keď pod vplyvom vypätej situácie, dramatickej hudby a presvedčivých hereckých výkonov nebudete mať ďaleko k slzám. To je už asi smutným pravidlom vojnových drám podložených skutočnými udalosťami.
Die Fälscher (Rakúsko/Nemecko, 2007, 98 min.) Réžia: Stefan Ruzowitzky. Scenár: Adolf Burger, Stefan Ruzowitzky. Kamera: Benedict Neuenfel. Hudba: Marius Ruhland. Hrajú: Karl Markovics, August Diehl, Devid Striesow, Martin Brambach, August Zirner, Sebastian Urzendowsky