Devínsky masaker masakruje žáner dokumentárnej rekonštrukcie

Film Devínsky masaker vyvoláva a nepochybne ešte vyvolá mnoho vášnivých reakcií a debát. Prívlastok kontroverzný projekt je jediné, čo rozhodne nemožno uprieť tejto rekonštrukcií vražedného vyčíňania Ľubomíra Harmana v bratislavskej mestskej časti Devínska Nová Ves na konci augusta minulého roku. Objavujú sa názory, že snímka je zavrhnutiahodná už preto, že vznikla pol roka po tejto mimoriadne medializovanej udalosti a amorálne sa na nej priživuje (zrejme žiadny slovenský celovečerný film nevznikol a nedostal sa na plátna kín v tak krátkom čase).
Iná názorová skupina tvorcom vyčíta, že zvolili cestu jednoduchej dokumentárnej rekonštrukcie, bez ambícií zložitejšie pátrať po príčinách a dôsledkoch Harmanovho činu a tiež bez snahy pozrieť sa na problematickú spoločenskú odozvu tohto skutku. Autor týchto riadkov sa nestotožňuje s takouto kritikou vychádzajúcou z konkrétnych morálnych predpokladov (ne)správnosti zobrazovania istých vecí/udalostí. Podľa môjho názoru tvorca môže rozprávať v podstate čokoľvek, kedykoľvek a akokoľvek (tým akokoľvek myslím ľubovoľným žánrovým ladením a štýlom). Podstatný a vecnej kritike prístupný je spôsob, akým dané veci/udalosti zobrazuje a čo z takéhoto zobrazenia vyplýva v určitých kontextoch. Až na tomto mieste začína problematickosť (veľmi jemne povedané) Devínskeho masakra, ktorá je tak zásadná, že by film mohol slúžiť ako učebnicový príklad toho, ako nakrútiť nezmysluplný dokument.


 Zvolený štýl a žánrové postupy

Devínsky masaker skladá mozaiku titulnej udalosti prostredníctvom troch druhov scén. Dobrú polovicu stopáže zaberajú výpovede svedkov, príbuzných obetí a inak zainteresovaných osôb, zhruba štvrtinu autentické zábery (profesionálne aj amatérske) najmä z miesta činu a zvyšok metráže patrí hraným scénam a ilustračným záberom. Tieto hrané pasáže zobrazujúce predovšetkým zastrelenie jednotlivých obetí predstavujú najproblémovejšiu zložku filmu, hoci spolu majú sotva 15 minút. Sú nakrútené v štýle súčasných kriminálnych seriálov a svojou estetikou odkazujú k akčným, exploatačným a podobným  filmom. Tieto hrané scény neilustrujú rozprávanie svedkov a nedokresľujú atmosféru udalosti, naopak ju úplne scestne odvádzajú do extrémne štylizovaného sveta fikcie a tým ju zabíjajú. Kontrast medzi nimi a autentickými pasážami je tak extrémny a nevkusný, až je komický, teda bol by komický, keby...
Hrané sekvencie sa venujú v podstate len Harmanovmu konaniu, o ňom sa v celej snímke najviac hovorí, on je hlavnou postavou rozprávania. To je vzhľadom k téme pochopiteľné a logické, avšak nepochopiteľné je, prečo sa tu používajú výrazové prostriedky podporujúce vytváranie diváckych sympatií k jeho osobe. Nejde len o to, že zvolená štylizácia (podhľady, farebné filtre, svetlo...) a samotný imidž - zodpovedajúci faktom - (drsňácke strnisko, rifľová bunda) robia z Harmana v celku efektnú a štýlovú postavu zabijaka. Tvorcovia pracujú s množstvom ďalších prvkov zdôrazňujúcich naratívne hľadisko (uhol pohľadu sprostredkovaný rozprávaním) vraha. 


Zábery na Harmana striedajú „fetišistické“ detaily jeho páliacej zbrane, prázdne nábojnice spomalene padajú na zem, krv sa efektne rozstrekuje, ale vrcholom je, že k tomu hrá úderný metal. Skrátka, celý masaker je nakrútený ako ten druh scén z akčných filmov, keď hrdina vezme konečne zbrane do ruky a začne efektne likvidovať hordy nepriateľov. Žiadna snaha o objektívne chladný pohľad a už vôbec žiaden súcit s obeťami, namiesto toho estetizovaný obraz masakra predložený ako atrakcia. A takéto scény sa striedajú s „hovoriacimi hlavami“ príbuzných obetí a s „drsne“ autentickými zábermi. Len jeden jediný moment nestratil v tomto šialenom kontexte silu – reálny záber sledujúci dvojicu zisťujúcu z diaľky cez policajné zátarasy, že zastrelený muž na chodníku je ich príbuzný.
Film je propagovaný s tým, že hrané štylizované pasáže ho majú spraviť divácky atraktívnejším. Podľa tvorcov je divák zrejme taký idiot, že keď príde do kina na dokumentárnu rekonštrukciu, potrebuje vidieť nábojnice spomalene padať na dlážku, inak sa bude nudiť. A ak chce niekto štylizovaný masaker či efektné akčné scény, prečo by mal chodiť na dokument? Aj tie najslabšie a najlacnejšie filmy príslušných žánrov ponúkajú to, čo hrané pasáže Devínskeho masakra v podstatne väčšom rozsahu, veľkolepejšie a hlavne zasadené do takého kontextu, že sa na tom skutočne dá – minimálne potenciálne – zabávať.
Zavádzanie
Štylizovanosť a snaha navodzovať „žánrové atmosféry“ prenikla aj do faktového prehovoru rozprávača. Hneď v úvode je stručný historický exkurz o rozmachu bratislavských sídlisk v období normalizácie, o pripojení priľahlých obcí a o tom, ako na týchto sídliskách začala po revolúcii prekvitať kriminalita. Konkrétne o Devínskej novej vsi sa tu potom hovorí ako o mieste, kde drogy predávajú „údajne aj 14 ročné deti“ a kde vládne napätie medzi starousadlíkmi a prisťahovalcami z panelákového sídliska. Druhá informácia ma ako človeka dobre poznajúceho Devínsku mimoriadne pobavila, ale aj ak by tu také voľačo existovalo, ako to súvisí s Harmanovim prípadom...?
Samozrejme tu nespochybňujem, že na bratislavských sídliskách je výrazná kriminalita, a že existujú problémové bytovky, či celé časti sídlisk, avšak vo filme v tomto smere nezaznie jediný relevantný fakt o tom, ako je to v Bratislave so zločinom či problémovými nájomníkmi (neplatičmi v mestských bytoch a podobne). Namiesto toho sú tu samé „tajomné a hrozivé“ náznaky sprevádzané farebne filtrovanými zábermi na zanedbané detaily panelového sídliska. Miera zovšeobecnenia je tu tak výrazná, že človek nepoznajúci Bratislavu by mohol usúdiť, že tu prebieha nejaká vojna drogových gangov v mexickom štýle. Zrejme je však naivné očakávať presné informácie od filmu zavadzajúceho už samotným názvom. Devínsky masaker odkazuje k Devínu a to je iná mestská časť ako Devínska nová ves.


Protirečivosť
Pokiaľ ide o uhol pohľadu, je možné dokumentárne snímky zjednodušene rozdeliť na dve základné skupiny - „objektívne“ a „angažované“. „Objektívne“ prezentujú rozmanité fakty, názory na problematiku a podobne nestranným spôsobom, naproti tomu „angažované“ sú rozprávané z určitého hľadiska, záujmového, ideologického, z pohľadu konkrétneho jedinca a podobne. Oba tieto prístupy sú absolútne korektné.
Devínsky masaker sa sám otvorene proklamuje ako nestranné zhrnutie faktov a na prvý pohľad tak môže pôsobiť, no v skutočnosti sú jeho rozprávanie a aj samotný rozprávač až neskutočne protirečiví. Pomerne veľký priestor tu dostanú príbuzní obetí, zaznejú tu názory susedov tvrdiacich, že vyvraždená rodina nebola nejako problémová a správala sa k ostatným susedom slušne, v závere rozprávač odsúdi zväčša anonymné („internetové“) názory zľahčujúce, či dokonca oslavujúce Harmanov čin ako žiaduci zákrok proti asociálnym príživníckym Rómom (mimochodom vyvraždená rodina nebola rómska, čo vo filme tiež zaznie).
Na druhej strane práve „pro-harmanovskému“ názoru patrí vo filme posledné slovo, aj text skladby v záverečných titulkoch je rozprávaný z naratívneho hľadiska strelca, podobne ako už rozoberané hrané scény. Avšak spečatením toho všetkého je, keď rozprávač pri opise začiatku bezhlavej pouličnej paľby konštatuje, že potom Harman začal strieľať na nevinných. Prečítali si autori po sebe svoj komentár, keď ho napísali? Uvedomujú si, že takto označili zabitú rodinu za vinnú? Na základe konvencie vnímame faktového rozprávača v dokumente ako entitu prezentujúcu objektívne informácie, ak tento rozprávač sprostredkúva subjektívny názor, alebo niečo nejednoznačné malo by to byť ako také označené, inak to nemá divák ako rozpoznať. Takýto rozprávač je navyše vnímaný ako zástupný hlas tvorcu. Tvorca nám ručí za správnosť sprostredkovaných informácií. Spomenutým výrokom o (ne)vinne obetí v kontexte ďalších zmienených prvkov sa tvorcovia postavili na stranu zľahčujúcu, či hľadajúcu pre Harmanov skutok ospravedlnenie.
Rétorika tohto filmu trochu pripomína argumentáciu obhajcov Harmana. Tí zdôrazňujú jeho údajný konflikt so zabitou rodinou a akosi do úzadia odsúvajú, že Harman vyšiel na ulicu a pálil po kde-kom, čo sa tiež neobišlo bez obetí a vážnych zranení (pritom nebyť tejto pouličnej streľby, z prípadu by sa nestala domáca mediálna udalosť roka). Podobne aj snímka túto časť vrahovho činu akosi odsúva do úzadia, obete a svedkov (až na postreleného policajta) skôr len tak mimochodom spomenie, no veľmi sa o ne nezaujíma a namiesto toho začne rekonštruovať skôr postup polície. Dosť priestoru v tejto časti dostáva minister vnútra a šéf polície, no tí pochopiteľne nepovedia mnoho zaujímavého a skôr len obhajujú kvalitu zásahu policajtov.


Čo to celé má znamenať?
Ponúka sa možnosť chápať Devínsky masaker ako provokáciu. Ale koho má vlastne provokovať? Všetkých? Film síce skutočne v mnohom útočí na politickú korektnosť (ako som hádam dosť jasne naznačil vyššie), no sú to len zbabelé „útoky“ zamaskované množstvom protichodných tvrdení, nehovoriac o tom, že ide o „útoky“ z pozícií blízkych krajne pravicovému mysleniu. Nie, ani ako provokácia táto snímka nefunguje. Oveľa pravdepodobnejšia mi príde možnosť, že sa celý tento masaker nakrúcal len kvôli jeho hraným sekvenciám. Tvorcovia sa netaja tým, že im na Slovensku chýbajú žánrové filmy.
O Gejzovi Dezorzovi je všeobecne známe, že sa už dlho snaží nakrútiť celovečerný slasher Fabrika smrti... A keďže zohnať prostriedky na takýto projekt je zložité, treba asi skúšať iné cesty ako do domáceho filmu pre kiná dostať krv rozprsknutú na kachličkách a nábojnice spomalene padajúce na zem. Zmysel a funkcia týchto momentov v danom filme sú už asi nepodstatné. Nemožno sa ubrániť pocitu, že ak by mali tvorcovia viac peňazí, Harman by intenzívne strieľal aj do stien, sklených predmetov a posteľnej bielizne, aby mohla vzduchom spomalene lietať triešť z omietky skla a peria. To už by bola iná káva ako tá komicky animovaná voda, čo tu strieka zo zasiahnutého radiátora. Ak chceli tvorcovia ukázať, že sú tu adepti na nakrúcanie štylizovaných žánrových filmov, tak sa im podaril presný opak. Nakoniec aj dokumentárna rekonštrukcia je žáner (hoc úplne iný ako napr. horor) a autori na ňom predviedli absolútnu necitlivosť pre narábanie so žánrovými pravidlami, rozprávanie, naratívne hľadisko, budovanie atmosféry a emócií a vôbec pre využívanie akýchkoľvek výrazových prostriedkov.
Neviem povedať, či Devínsky masaker vyzerá tak ako vyzerá, pretože je v tom nejaký pre mňa nepochopiteľný zámer, alebo či je to čisto iba výsledok filmárskej neschopnosti a nedostatku súdnosti, no vo výsledku je to jedno. Ak ste dosť necitliví, môžete sa na filme zabávať podobne ako na mimoriadne nevydarených nechcene smiešnych snímkach. Priznám sa, že som sa niekoľko krát nahlas zasmial, no je to taký smiech cez slzy lebo hneď ako si človek uvedomí celý kontext, je to skôr na zaplakanie. Citlivým humanistom sa tu môže spraviť až nevoľno. Naozaj neviem, či existuje nejaký iný dokument, kde príbuzní obetí nešťastia spomínajú na cintoríne na svojich blízkych (zrejme nad ich hrobom), aby následne bola ukázaná smrť týchto príbuzných ako niečo celkom efektné za zvuku metalu. Pokladám sa za odporcu moralizovania, no ak niekto bude tvrdiť, že tento film je amorálny, nebudem mu oponovať.
VYPOČUJTE SI ZVUKOVÚ RECENZIU