Dekadentný román Octava Mirbeaua opäť získal novú filmovú podobu. Po Jeanovi Renoirovi a Luisovi Buñuelovi si Denník komornej prisvojil Benoît Jacquot, aby sprostredkoval nový pohľad na život mladej slúžky z prelomu 19. a 20. storočia. Dekadentná nebola len literárna predloha, ale aj obdobie, ktoré vyprovokovalo filmárov k vlastnej interpretácii nadčasového diela.

Kým Renoir sa v područí hollywoodskeho štúdia vzdialil odkazu románu a z kritického diela vykresal naivný ľúbostný príbeh s happy endom, Buñuel zostal verný svojmu rukopisu a splodil satirický prepis v značnej miere zachovávajúci dejové zvraty. V odľahčenej forme odkrýva ťaživé memento skazenosti doby i charakterov. Jacquot ide ešte ďalej. V najvernejšom zobrazení osudu mladej Célestine odkrýva zlo bez príkras. Zo svojej hrdinky nestvoril jednoduchú, impulzívnu plavovlásku (Paulette Godard) ako Renoir, ani provokatérku bez zábran (výnimočná Jeanne Moreau). Vydal sa cestou melanchólie a bezvýchodiskovosti, akú zosobňuje hlavná predstaviteľka Léa Seydoux.
KINEMAVIDEO3695.
Všetkým trom adaptáciám sa podarilo zachovať hlavné povahové rysy ústrednej postavy, vďaka ktorým sa vedela pohybovať v časoch, čo ju kruto skúšali. Célestine je koketná a vnútorne vzdorovitá, zväčša nebudí sympatie, tvorca si od nej zachováva odstup a nenachádza u nás také pochopenie ako jej predchodkyne. V konečnom dôsledku však budí oveľa väčší súcit.

V dramatickej bezmocnosti sa snaží prekonávať vnútorný odpor k spoločenskému nastaveniu, ktoré ju núti správať sa pokorne, hoci pokora je to posledné, čo cíti. Jej nízke sociálne postavenie ju točí v bludnom kruhu, odkiaľ nevie nájsť východisko. Uprostred domu, v ktorom vládne chlipný pán a asexuálna, autoritatívna pani, nájde útočisko v náručí toho najnepovolanejšieho. Kočiš Joseph (Vincent Lindon) si ju napriek počiatočnému odporu podmaní svojou zvrátenou charizmou a ona v zúfalstve celkom iracionálne prepadá jeho naliehaniu. Jeho postava personifikuje najväčšie zlo čias, v ktorých začal bujnieť antisemitizmus, ultranacionalizmus, rozmáhala sa sexuálna diskriminácia a platené otroctvo. Autor predlohy predbehol svoju dobu a režisér Jacquot prebúdza jeho myšlienkové posolstvo v časoch, keď je výsostne aktuálne.
Mnohovrstevný príbeh má v úmysle na príklade Célestine demonštrovať nepochopiteľnú až patologickú príťažlivosť k amorálnej postave, v ktorej cíti prísľub vyslobodenia sa z nespravodlivého systému. Za akú cenu však dosiahne vykúpenie, si nešťastná komorná neuvedomuje. Zúfalstvo a citová otupenosť priťahujú zlo a ona mu s vďačnosťou podľahne.

Temná stránka spolužitia pánov a služobníctva vytryskuje v tomto spracovaní na povrch v oveľa väčšej miere ako v tých starších. Osudy a charaktery vedľajších postáv znásobujú kritický účel diela a zosilňujú podstatu snímky. Jej príbeh je popretkávaný spomienkami mladej Célestiny, ktoré ju zásadne formovali. Vďaka nim nám v úsmevných i smutných flashbackoch odhaľuje svoju skutočnú povahu, zmýšľanie, cítenie i množstvo tráum. Okrem toho nám tvorca umožňuje cez jej nevyslovené uštipačné komentáre nahliadnuť do jej mysle, aby nám priblížil jej vzdor a pohŕdanie. Francúzsky režisér a scenárista, ktorý naposledy zaujal snímkou Tri srdcia, prináša úprimnú výpoveď o živote mladej slúžky, ktorú zlé skúsenosti priviedli k zlým rozhodnutiam. Snímka kladie na diváka vysoké nároky, nič neuľahčuje a nič účelovo nezjednodušuje, aby si ho ľahko kúpila. Vzácna myšlienková bohatosť v ďalšej jedinečnej adaptácii o živote slúžky vynahradí vo filme obávanú statickosť a nastolí množstvo otázok.
Journal d’une femme de chambre (Francúzsko/Belgicko, 2015, 96 min.)Réžia: Benoît Jacquot. Hrajú: Léa Seydoux, Vincent Lindon, Clotilde Mollet, Vincent Lacoste, Patrick d’Assumçao, Hervé Pierre