Sentimentálne pátranie Dešťovej víly (2009) po zvyškoch základných ľudských priorít zaslúženie vlečie na svojom modravom chrbte Lenka Vlasáková. Nosný živel Cieslarovej minuloročnej filmovej rozprávky berie spravodlivosť do vlastných rúk a svojou vodnatou trestajúcou rukou privádza k rozumu pospolitý sedliacky ľud. Český národ opäť po čase disponuje pôvodným rozprávkovým počinom s vábnou Hapkovou muzikou v pozadí. Milan Cieslar sa po rokoch televíznej produkcie vracia na plátno. Šmídmajerovo rozpálené Peklo s princeznou (2008) vystriedala Cieslarova upršaná Dešťová víla.





 
Nad malebnou dedinkou v područí hamižného starostu Lakotu (Miroslav Donutil) sa zmráka. Paradoxne obloha jasnie, polia vysychajú, životodarná voda sa vytráca z okolitých príbytkov. Dažďová víla po intervencii u samotného Slnka (Marián Labuda) dáva ľudstvu poslednú šancu na nápravu. Jedny z posledných čistých duší – Kvetuška (Eva Kerekes) a Ondra (Jakub Gottwald) – musia svojou láskou prekonať lakomstvo a egoizmus okolia a presvedčiť štyri vládnuce zemské živly - Vzduch, Oheň, Zem a Vodu – o opodstatnenosti ľudskej existencie.





Na motívy rozprávky nemeckého spisovateľa a básnika Theodora Storma (1817 – 1888) Cieslarovi napísal a dodal scenár osvedčený seriálopisec Jan Míka. Dešťovú vílu podopiera úchvatná islandská scenéria v kombinácii s mikrokozmom vierohodnej a milej skanzenoidnej českej dedinky. Ďalšími mocnými piliermi sú už spomínaná hudobná zložka, pedantné kostymérske umenie a z času na čas z plátna udrie aj obstojná triková kreácia. Pri nakrúcaní sa zišla česká herecká elita (stará Lakotová – Simona Stašová, lekár – Petr Nárožný, ponocný – Stanislav Zindulka, pivovarník Bečka – Jaromír Dulava, Martin Dejdar, Ljuba Skořepová, spomínaný Marián Labuda a ďalší). Šablónovitý zámer deľby dobra a zla podporuje bohatá farebnosť, prepracované kostýmy predovšetkým nadpozemských mocností a autentične fádna “dobrácka” chudoba dedinčanov.
Okázalú výpravnosť Dešťovej víly ale zráža na kolená riedky dej a frapantne vatovité dialógy. Nad vodou ich svojím hereckým umením držia Donutil, Nárožný, Dulava či Skořepová, hoci obsahová úbohosť odznetých komunikátov je neodškriepiteľná. Kerekes pôsobí uveriteľne, mladý seriálový výkvas Gottwald jej očividne nestíha. Exteriér komicky splieta monumentálnu prírodnú rozľahlosť Islandu s jeho obrazovým výrezom napodobeným bezútešnosťou kaolínového lomu v plzeňskom Kaznějove. Občas vzplanie Oheň – Dejdar, občas zahreje Slnce – Labuda, mocne zaduje Jaškówov Vietor, všetko ale kočíruje premúdrelá Vlasákovej Voda.


Divák sa neubráni dojmu násilne tvorených strastiplných peripetií či už na Kvetuškinej ceste za Dažďovou vílou, alebo v Ondrovom putovaní za svojou láskou. Melancholickú poetičnosť podporuje niekoľko Kvetuškiných piesní, ktorým ale nepredchádza požadovaný radikálny dejový zvrat či inak rozumovo zdôvodniteľné nutkanie náhlej citovej excitácie, takže “popevky z duše” v divákovi pôsobia len úškrn na tvári. Prílišná snaha o “klasickosť” filmovej rozprávky vrhá Dešťovú vílu do falošnej sentimentality, tak veľmi túžiacej spoetizovať divákove vnemy, že ten sa začne nudiť, v horšom prípade ho to môže obťažovať. Detského diváka nevyjímajúc, hoci je rozprávka určená práve jemu – rozvláčnosť spoľahlivo ubije jeho spočiatku pozitívne nabudené zmysly a on bude opäť len sekvenčne vnímať atraktívnosť celého produktu.
Dešťová víla (Česká republika, 2010, 96 min.) Réžia: Milan Cieslar. Námet: Theodor Storm – rovnomenná rozprávka (1863). Scenár: Jan Míka, spolupráca Milan Cieslar. Kamera: Karel Fairaisl. Strih: Milan Cieslar. Hudba: Petr Hapka. Hrajú: Lenka Vlasáková, Eva Kerekes, Jakub Gottwald, Miroslav Donutil, Simona Stašová, Stanislav Zindulka, Petr Nárožný