Hľadá sa idiot s najabsurdnejšou a najoriginálnejšou smrťou! Čierna komédia o tom, ako sa svet čistí od bláznivých zúfalcov, no nie v Hollywoode...

Darwinova cena je pomerne absurdná záležitosť sama o sebe. Ak surfujete po internete viac ako týždeň-dva, určite ste o nej počuli. Udeľuje sa nešťastníkom, ktorí sa odpravili z nášho sveta veľmi zaujímavým a zároveň strašne absurdným spôsobom, nad ktorým sa zdravým jedincom zastavuje rozum. Tradične sa udeľuje až po smrti, ale do nominácií sa zmestí aj pár vážne zranených druhov. Stačí, že ich nápad balansuje na hranici rozumnosti a približuje dotyčného k smrti tak, že Charles Darwin by sa zaradoval, že o jedného idiota bude na svete menej. Preto aj taký názov ceny.
Vytvoriť film podľa námetu takej ceny poskytuje tvorcom dve možnosti spracovania. Buď si vyberú pár najzaujímavejších smrtí a vytvoria iba epizódny kúsok bez akéhokoľvek spojiva, ktorý by mohol fungovať sám o sebe, iba na báze absurdných koncov života. Alebo sa môžu tvorcovia rozhodnúť pre zakomponovanie absurdností do celistvého deja, t.j. postaviť nominantov na Darwinové ceny do stredu diania, okolo ktorého bude krúžiť iná skupina postáv s vlastným cieľom. Pri tomto filme sa pokúsil Finn Taylor postupovať druhým spôsobom...


...a uplietol si na seba bič, pretože v snahe urobiť celý film absurdným nasadil vyššiu latku debility aj hlavným postavám a ich dobrodružstvu. Tými sú bláznivý detektív Michael Burrows (Joseph Fiennes), ktorý je svojím spôsobom geniálny, má výborne vyvinutú schopnosť empatie, pozná snáď všetky ľudské povahy a možnosti ich konania, no zároveň má fóbiu z krvi, čo sa mu vypomstí pri naháňaní sériového vraha. Ten mu ujde, jeho vyrazia z polície, a tak spojí svoje sily s racionálne založenou vyšetrovateľkou Siri (Winona Ryder). Jej úlohou je cestovať po USA, hľadať nešťastníkov vrhajúcich sa do absurdných smrtí a zaistiť tak poisťovni menšie šance na vyplácanie peňazí. A tak už putujú po krajine obaja a narážajú nielen na množstvo zaujímavých smrtí, ale aj na vlastné city vyvíjajúce sa vďaka známej ľudskej múdrosti, že protiklady sa priťahujú...
Najväčším prekvapením je, že Darwinove ceny napriek zvolenej téme i interesantnému hereckému obsadeniu značne nudia. A to pri stopáži iba 87 minút! Tento spôsob spracovania totiž bolestne naráža na slabo vytvorenú vatu medzi jednotlivými prípadmi. Lovestory je slabučká, medzi Fiennesom a Ryder chýba chémia, resp. aj celý spôsob budovania je fádny. Vyšetrovanie prípadov je štylizované tak ako samotné nominácie na cenu, t.j. keď sa točíme okolo absurdnej záležitosti, musí byť vo filme absurdné všetko. Iste, ale väčšia miera humoru (aj nutne čierneho) by neuškodila. Takto ústredná dvojica len putuje a putuje, sem-tam narazí na nešťastníka a pokračuje k ďalšiemu prípadu.


Akýkoľvek vývoj alebo skôr snaha o vývoj vypálila naprázdno. Hrdinovia sa miestami chovajú už podľa napísania svojich charakterov takmer tak vyšinuto ako prípady, ktoré vyšetrujú. A tento fakt nevyplýva iba z ich protikladu empaticko-geniálneho chlapíka a racionálnej žienky. Ba čo je ešte horšie, čím ďalej sa dostáva, tým sa film stáva statickejším a menej zaujímavejším. Dialógy sú prakticky o ničom a len vypĺňajú čas medzi miestom A a miestom B. Napasovanie motívu naháňania vraha, ktorý Michaelovi unikol v začiatku filmu a on sa týmto faktom stále zožiera, tiež nepomáha... Skôr vyšumí doprázdna.
Horšie je, že úmysel tvorcov vypálil v konečnom dôsledku naopak. Pôvodne si chceli vypomôcť absurdnými epizódkami a na ne nahodiť rovnako absurdné spojivo. Napríklad v štýle viacerých filmov od bratov Coenovcov alebo ich nohsledov. Lenže v skutočnosti sa im podaril smutný obrat – zaujímavá séria smrti neurobila zaujímavý film, ale nudné intermezzá vplývajú aj na epizódky bláznivých samovrážd. Je to mierny šok, pretože práve na tie scény sa najviac tešíte, no Finn Taylor je tak neschopný, že aj na papieri vtipnú záležitosť pretaví do ťažko vytvorenej epizódy s prevahou nudy a takmer nulovou pointou. Zo všetkých absurdností vám tak v hlave najviac utkvie už legendárna smrť o automechanikovi, ktorý si na chevrolet namontuje raketu... Pritom takých nápadov je vo filme viac (chlapíci idú na rybačku s dynamitom a pod.) a sú dostatočne lákavé na návštevu kina. Ale ich spracovanie je také fádne, že treba radšej urobiť krok vzad.


Filmu nepomáha ani naverbovanie známych mien. Joseph Fiennes je prekvapivo strnulý. Návrat Winony Rider je fajn, ale zaslúžil by si lepší kúsok. Metallica poteší fanúšikov i množstvom priestoru, ktorý dostane, ale na záchranu filmu to nestačí. Akurát ten David Arquette a Juliette Lewis ako párik v príbehu o tom chlapíkovi inštalujúcom motor zo stíhačky do auta v domácej garáži, celkom poteší...
Darwinove ceny sú nudné a nezaujímavé napriek svojmu námetu. Je to nepríjemné zistenie a opakovaná ukážka faktu, že aj brilantný námet môže pod ťarchou slabučkého spracovania veľmi trpieť. Toto je jasný exemplár a vo februári už druhý ťažko dopozerateľný kúsok. Na rozdiel od Gibsonovho Apocalypta z minulého týždňa je však o hodinu kratší a narazíte naň v menšom počte kín. A to je jediné plus. Ostaňte radšej doma, pretože zhliadnutie tohto filmu vás môže dohnať k tomu, že sa sami odpálite zo sveta a nominujete na Darwinovú cenu. Vlastne... Nie... Dúfam, že to rozhodne nebol jeho cieľ. Ale myšlienka je to dostatočne absurdná...
The Darwin Awards (USA, 2006, 85 min.) Réžia: Finn Taylor. Scenár: Finn Taylor. Kamera: Hiro Narita. Hudba: David Kitay. Hrajú: Joseph Fiennes, Winona Ryder, David Arquette