Prednedávnom som sa v jednej recenzii »sťažoval« na použitie problémov afrického kontinentu, ako pozadia pre akčný film. V diskusii padol názor, že filmu ako umeniu sa v Afrike príliš nedarí. Či je to pravda alebo nie, sa mohli diváci presvedčiť napríklad na minuloročnej Letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti, ktorá priniesla reprezentačný výber predstavujúci africkú kinematografiu. Tí, čo Hradište nenavštívili, majú teraz príležitosť na aspoň jednorazový pohľad. Do kín prichádza pozoruhodný »africký« dokument, ktorý by vašej pozornosti rozhodne nemal utiecť.

Akokoľvek sa môže slovo africký zdať použité nie celkom korektne (vzhľadom na produkčné pozadie filmu), dovolím si tvrdiť, že je na mieste. Dokonca aj keď pripomenieme, že režisér filmu, Hubert Sauper, je Rakúšan a žije v Paríži. Téma, ktorú si Sauper zvolil pre svoj dokument, je aktuálna a mimoriadne komplexná. Viktóriine jazero v Tanzánii je rybárska oblasť, kde v uplynulom období došlo k radikálnym zmenám. Od nasadenia takzvaného nílskeho okúňa spôsobil tento druh vyhynutie ostatných (odtiaľ odkaz na Darwina a jeho teóriu o prežití druhov schopných lepšie sa adaptovať na prostredie). Sám sa stal podstatným exportným artiklom tejto oblasti. Denne sem prilietavajú lietadlá (prevažne) z Európy, aby odvážali mnohotonové náklady rýb späť. Hoci si mnoho domácich myslí, že k nim prilietajú lietadlá prázdne aby zobrali náklad, nie je to pravda. Z Európy sem »za odmenu« prúdia zbrane, následne distribuované do tých oblastí kontinentu, kde sa práve bojuje...


Je pozoruhodné, ako sa Sauper tejto skutočne náročnej a mnohovrstevnatej témy chopil. Prvým zásadným krokom pri spracovaní témy, je voľba metódy. Sauper sa rozhodol pre anketu, čo sa ukázalo ako mimoriadne šťastný krok. Vo filme nenachádzame prakticky žiadny komentár (ak nerátame občasné medzititulky, ktorých funkcia je prakticky čisto informačná). Výpoveď svojho filmu tak buduje na základe rozhovorov vedených s najrôznejšími ľuďmi, ktorí majú k téme čo povedať. Majitelia tovární na spracovanie rýb, rybári, miestne prostitútky, nočný strážca ale aj európski piloti a mnohí ďalší. Všetci rozprávajú na kameru čiastočne monológy, čiastočne odpovedajú na Sauperove otázky (ten sa však pred kamerou nikdy neobjaví). Rozprávajú o sebe, ale aj o tamojšej situácii. Sauper tak okrem hlavnej témy dokáže spracovať aj ich životné osudy, čím ponúka pohľad na dopad danej situácie na konkrétnych ľudí s rozličným sociálnym statusom a ekonomickým zázemím. Ukazuje pritom obe strany: rybárov prežívajúcich často zo dňa na deň, prostitútky, »priateľky mnohých pilotov«, ale aj majiteľov tovární, ktorí núdzu zrejme netrú. Jediný, kto vo filme nedostane priestor, sú Európania (okrem pilotov) – obchodníci, konzumenti, apod. Aj preto možno hovoriť o africkom filme.
Zvolená metóda umožňuje, ako sa zdá, preniknúť autorovi ešte hlbšie, odkryť ďalšie problémy, ktoré by inak pravdepodobne ostali skryté. Deti ulice, často siroty, z ktorých sa stávajú narkomani, sexuálne zneužívanie prostitútok, šírenie AIDS a mnohé ďalšie, neostávajú vďaka výpovediam jednotlivých zúčastnených zabudnuté. O tom všetkom sa tu rozpráva bez okolkov, priamo, akokoľvek drsne to pôsobí. Sauper sa nesnaží realitu zachytiť takú, aká je (to znamená postaviť kameru na statickú pozíciu a nechať ju nakrúcať čo sa deje), ani skonštruovať »angažovaný« film s festivalovými ambíciami. Kombináciou jednotlivých výpovedí svojich protagonistov a nakrúteného materiálu podáva správu, z ktorej necítiť konštrukt, a angažovaná je takpovediac prirodzene. Nie sú tu veľké reči politikov (snáď z výnimkou kongresu v Keni, ktorý pôsobí v danom kontexte paradoxne humorne, než angažovane), a ani samotný film sa nesnaží pôsobiť prehnane veľkolepo. Napriek tomu, emocionálnu odozvu pravdepodobne u diváka vyvolá. Napríklad scéna, v ktorej deti varia plast aby z neho dostali drogu – lepidlo, je skutočne emocionálne nabitá. A bez použitia zbytočne patetizujúceho komentára pôsobí o to drastickejšie. 


Sauperov film je tak pozoruhodnou správou o stave jedného štátu, správou ďaleko presahujúcou stanovenú tému. Jeho záber je široký a koncentrácia na jednotlivé motívy je pozoruhodná. Sauperovi sa podarilo nestratiť hlavnú tému zo zreteľa do poslednej minúty a pridať k výpovedi viacero ďalších motívov. Naliehavosť tohto filmu nie je umelo vytvorená, ale vytvára sa priamo pred očami diváka. A za to si Darwinova nočná mora zaslúži plný počet bodov a zvýšený divácky záujem, nielen ako »africký« film, ktorý v našich končinách predsa len nie je príliš známy, ale aj ako ukážka nadštandardne kvalitného dokumentu.
Darwin’s Nightmare (Rakúsko/Belgicko/Francúzsko, 2004, 107 min.) Réžia: Hubert Sauper. Scenár: Hubert Sauper. Kamera: Hubert Sauper