Mám pocit, že M. Night Shyamalan urobil najväčšiu chybu svojho života, keď nakrútil Šiesty zmysel. Film, ktorý ho preslávil, sa totiž stal aj jeho nemesis. Každý ďalší film s ním bol, je a asi aj bude porovnávaný. Vyvolený ešte obstál, ale lavíny kritiky sa na hlavu režiséra zosypali hneď za nasledujúce Znamenia. No a o reakciách na Osadu je asi aj zbytočné sa rozpisovať, keďže to nie je tak dávno, čo ste si recenziu na ňu mohli prečítať aj na kineme. Podobne prevažne negatívne a odsudzujúce reakcie sprevádzajú aj uvedenie zatiaľ posledného „Shy-ovho“ filmu Dáma vo vode.

UPOZORNENIE A PROSBA
Dáma vo vode NIE JE Šiesty zmysel, ani Vyvolený, ani Znamenia, ani Osada. Preto PROSÍM, ak ste ju ešte nevideli, skúste zabudnúť na trailery (snáď by ste sa nimi už neriadili ;-), vyčistite si hlavu a ponorení do tmy kinosály sa nechajte viesť príbehom. VŠETKY POTREBNÉ VYSVETLENIA NÁJDETE PO ZÁVEREČNÝCH TITULKOCH.
Cleveland Heep (Paul Giamatti) je už nejakú tú dobu správcom bytového komplexu Cove, do ktorého práve prichádza nový nájomca. Harry Farber (Bob Balaban) je literárny a filmový kritik, ktorého by ste určite milovali – všetko vie dopredu, všetko je podľa neho zlé, neinvenčné, samé klišé a gýč a každý romantický film končí vyznaním lásky v daždi. Ale tento príbeh nie je o ňom, hoci jeho postava zohrá celkom významnú a v konečnom dôsledku aj vtipnú (tak sarkasticky) rolu. Dôležitú rolu zohrá svojím spôsobom každý z obyvateľov Cove. 


Večer pri obchôdzke zbadá Cleveland nejaký pohyb v bazéne, hoci podľa domových pravidiel by sa už nik nemal kúpať. Nešťastnou náhodou sa šmykne, spadne do bazénu a začne sa topiť. Následne naberie jeho život a aj život a dianie v Cove nové smery. Clevelanda zachráni krehká dievčina menom Story (Bryce Dallas Howard), ktorá v polospánku na otázku „Kto vlastne si?“ odpovie: „Narfa.“ Cleveland, ktorý vždy pomáhal všetkým svojím nájomcom, pocíti potrebu chrániť a pomôcť tomuto stvoreniu za každú cenu. Story totiž nie je z nášho sveta. Je nymfa, ktorá sa musí dostať domov napriek nebezpečnému  a hnusnému scruntovi, číhajúcemu v tme. Čo je potrebné urobiť sa dozvedáme vďaka kórejskej nájomníčke Young-Soon a jej mame. V starom príbehu o narfe je totiž skrytý kľúč k záchrane Story. Je ale potrebné nájsť ho a do príbehu dosadiť konkrétnych ľudí. A najmä, je potrebné konať rýchlo, lebo čas sa kráti. 
Dáma vo vode je najmä o (potrebe) príbehu. Mám teraz na mysli „klasický príbeh“, o Dobre a Zle a tom, ako Dobru treba pomôcť, aby sa uskutočnilo. Neviem ako vám, ale mne tieto príbehy chýbajú. Áno, sú tu rôzne fantasy stojace na rovnakom princípe boja so Zlom (od Piateho elementu, Pána prsteňov, Nočnú hliadku po Narniu a iné), sú tu „realistické“ príbeh o hrdinstve v boji so Zlom o záchranu sveta, alebo aspoň Eiffelovky či Bieleho domu. Ale.. Dáma vo vode ponúka takýto príbeh v malej všednej a prostej podobe. Je akýmsi fantasy všedného dňa.
Ako scenárista postupoval Shyamalan pri budovaní príbehu klasickou metódou „máme tu situáciu a treba ju riešiť“, pričom krok za krokom odhaľuje identity, nástrahy a možné riešenia. Zároveň sa však hrá a zjavne aj baví. Necháva diváka vkĺznuť do príbehu, komunikuje s ním spôsobom vyvolávajúcim dojem, že film, na ktorý sa díva práve vzniká, práve v tom momente vymýšľa ďalšiu scénu, ďalší postup deja. Vytvára tak pocit skutočného rozprávania príbehu. Hrdinami príbehu sú „obyčajní“ ľudia, ktorí sa vlastne náhodou stali jeho súčasťou a vďaka nemu si uvedomili seba a vlastnú dôležitosť v rámci spoločenstva domu. Znie to asi ako pekné klišé, ale Shyamalan sa mu vyhne tým, že ho prizná a povýši na jeden z prvkov filmu. 


V zdanlivom rozpore s „obyčajnosťou“ Dámy vo vode je formálne spracovanie najmä nočných scén. Snímanie „od podlahy“, ktoré evokuje loviaceho predátora, ale aj dlhšie trvanie záberu na bazén, lúku, chodbu, okno alebo aj tvár spolu s hudbou vnáša neistotu, napätie, očakávanie zlého a je celkovo veľmi znervózňujúce. Toto hororové snímanie však dávkuje len na okamihy, ktoré majú byť strašidelné. V opozícii proti nim stoja idylické momenty zo života nájomníkov, s príjemným svetlom a molovou tóninou. Okrem tohto „rozporu“ nepríjemné – príjemné Shy vytvára rozpor medzi formou a obsahom. Myslím, že práve tento druhý rozpor je príčinou negatívnych reakcií. Je totiž normálne, že divák sleduje príbeh (obsah) spôsobom, na ktorý ho navádza forma (čiže spôsob snímania, strihu, hudba atď.). Fakticky tak teda sleduje spôsob rozprávania miesto toho, aby sledoval príbeh samotný s jeho detailmi. A keď príde záver a prípadný zvrat, kedy sa použitá forma ukáže byť nemiestna, je to jedna k jednej, či divák prijme alebo odmietne hru. Shyamalan navyše pravú pointu, zmysel všetkého toho diania na plátne schováva pod príbeh. Je preto dôležité vychutnávať si formu, ktorou podáva príbeh, ale pritom pozorne sledovať príbeh sám a vnímať ho.
Okrem už dvorného skladateľa Jamesa Newtona Howarda zvolil Shyamalan opätovne Bryce Dallas Howard, ktorá dostala podstatne ťažšiu úlohu. Hrať narfu, ktorej hlavným prejavom je strach, jej aktívny prejav je minimálny. Práve to, že v zásade nič nerobila, len bola a pôsobila zjavom, je dôvodom na poklonu. Zvládla totiž to, čo je najdôležitejšie – nepôsobiť ako ranená labuť. Podobne silným a zároveň subtílnym prejavom je charakterizovateľné aj herectvo Paula Giamattiho. Hoci je jeho postava aktívnejšia, nie je bez nástrah – okrem iného aj koktanie, úslužnosť, skrytú bolesť a malý očistný moment. Giamatti všetky tieto elementy postavy zlaďuje a je radosť sa naňho pozerať. V zásade, postavy sú písané pomerne zjednodušene, čo nijako neuľahčuje úlohu hercom, ktorí sa (aj vďaka režijnému vedeniu a ujasnenému zámeru) s postavami pohrali.
Dáma vo vode vo mne zanechala príjemný pocit (napriek nepríjemným pocitom pri tých strašidelnejších momentoch). Je to dobrý film. Neverte kritikom.
Lady in the Water (USA, 2006, 110 min.) Réžia: M. Night Shyamalan. Scenár: M. Night Shyamalan. Kamera: Christopher Doyle. Hudba: James Newton Howard. Hrajú: Paul Giamatti, Bryce Dallas Howard, Jeffrey Wright, Bob Balaban, Sarita Choudhury, Cindy Cheung, M. Night Shyamalan