Vitaj pútnik. To, že čítaš tieto riadky znamená, že si sa dostal do posledného levelu nástrah, ktoré keď prekonáš, získaš odmenu netušenú. Konečné a jedinečné pochopenie záhady, ktorá zmení svet: Da Vinciho kód.

Slovensko ešte, našťastie i nanešťastie, nie je Amerika v sile a nasýtení reklamy. Nanešťastie preto, že je tu marketing v plienkach a nevieme (napríklad) predať dobré filmy. Našťastie preto, lebo ľudia ešte nie sú úplne otupení. Vycítia, keď niekto vyskočí s brutálnym hype-om a akosi prirodzene im vadí vymývanie hlavy. Tak, ako to bolo s pokračovaniami Matrixu, tak to bolo s Lord of the Rings a ako to je napr. i s Da Vinciho kódom. Kamkoľvek sa pozriete, všade DVK. V časopisoch o záhradkárstve, Cosmopolitane, Slniečku a aj v „serióznych“ médiách. Keď som išiel večer do kina, nemohol som si nevšimnúť, ako je v blízkom kníhkupectve výklad plný starej aj novej edície DVK a dokonca replík obrazu Posledná večera. Inu, učíme sa. Aj keď reklama nie je vždy úplne sofistikovaná, začína byť v niektorých momentoch naozaj masívna. Koniec koncov, reklama sa obhajuje, že ponúka ľuďom právo na výber. Robí to aj Da Vinciho kód? Čo ponúka jeho filmová verzia?
V predošlom článku som dal jasne najavo svoj názor na knihu a aj som jemne predznačil moje očakávania od filmovej adaptácie. Koniec koncov, mnohí ste reagovali a zverejnili svoj vlastný názor na tieto riadky v pomerne zaujímavej diskusii. Čo sa zmenilo? Videl som film a nemôžem svoje „prorocké“ schopnosti ani obdivovať, ani zatracovať. Film je v podstate taký istý ako kniha. V ničom naozaj lepší a v niečom rovnako slabý. V konečnom dôsledku nevýrazný priemer, typický remeselný produkt veľkovýroby, ktorý, podľa mňa, neprežije skúšku času. Chcete vedieť viac?


Za veľmi dobrú časť považuje úvod filmu. Nastolenie zaujímavého prostredia, téma záhad, smrť a samozrejme - hrdina. To všetko funguje výborne a keby Da Vinciho kód vydržal v tomto smerovaní, bol by veľmi dobrý.
Žiaľ, záhada sa rozrastá do komplikovaných rozmerov a film ako vizuálne umenie stále viac ustupuje dialogickému pásmu za sprievodu obrázkov. Je toho tak veľa, čo (ne)treba vysvetliť, že postavy prichádzajú na plátno s jediným cieľom – odrecitovať svoje posolstvá. V určitom momente to začína byť až komické. Napríklad, keď je Hanks odsúdený krčiť čelo a čakať, kým Tautou vyrozpráva ďalšiu časť príbehu. V tomto mi DVK pripomenul prvý diel Harryho Pottera. Mimoriadne doslovná adaptácia, veľká dominancia knihy. Som presvedčený, že odvážnejší rez dielom by filmu veľmi pomohol. Predsa len je rozdiel čítať a vidieť a nie vždy bol tento rozdiel zohľadnený.
Opakujem, je to škoda, pretože film mohol byť zaujímavý. Takto jeho ústredné postavy (napriek tomu, že nezlezú z plátna) zostávajú akési neurčité a ploché. Bez ohľadu na Hanksovu klaustrofóbiu a „Améliino“ ťaživé dedičstvo spomienok sú obe postavy bez vzájomnej iskry, bez vnútorného priestoru a bez duše. Tvrdia o sebe veci, ktoré im nemáme dôvod veriť. Príjemnou výnimkou je záverečná „skúška vodou“, ktorá bola celkom milá a vtipná z ľudskej stránky (rozumej: z hľadiska prežívania postáv a vyrovnávania sa so svojím osudom).


Vrcholom filmu z hľadiska hereckých výkonov, atmosféry a rytmu je nesporne príchod ústrednej dvojice k bohatému šľachticovi. Sir Leigh Teabing v podaní Iana McKellena (Gandalf, Magneto) je skvelý. McKellen dodal svojej postave fanatika na legendy o svätom grále, atmosféru postavy kdesi okolo Dona Quichota a jeho zapálenie pre vec, jeho barle a jeho vysvetľovanie ďalšej úrovne záhady bolo úplne namieste. Žiaľ, išlo snáď o poslednú pozitívnu vec v celej snímke.
Od úteku zo zámku začína byť film nielen mimoriadne popisný a schematický, ale i neúnosne dlhý. Pre hľadanie finále (kto je dobrý a kto nie) a pointy (čo je „To“) sa neúnosne dlho posúvame z miesta na miesto a všetko dobré, je rozbíjané na prach. Človek, ktorý vie tajné mená strážcov a časť ich rituálov, nevie, či vo veľkom chráme sú pochovaní rytieri alebo nie. Jean Reno a Alfred Molina, ignorovaní po celú časť filmu, sú prinútení k megatrápnym replikám typu: „Využili ste ma!“ a „Všetkých nás využívajú!“. Posledná pol hodina sa neuveriteľne vlečie a zhadzuje film o kategóriu nižšie. Ak je niekto šokovaný záverečnou pointou, možno mu to nevadí, ale keď to človek tuší od polovice filmu (ak samozrejme nečítal knihu), je to naozaj zbytočné...
Keď producenti a štúdio vytvárali staff filmu urobili jeden – dva výborné ťahy (McKellen, Zimmer),  niekoľko normálnych až schematických ťahov (Hanks, Bettany, Molina, Tautou, Reno) a jednu nevydarenú voľbu – režiséra Rona Howarda (Apollo 11, Čistá duša, Druhá šanca). Absolútne neautorský, priemerný vklad Howarda z pozície režiséra zostal pri neinvenčnom pomalom tempe a obrazovej doslovnosti (nielen flashbacky do minulosti).
V prípade sebamučenia Silasa som si nemohol nevybaviť Umučenie Krista od Gibsona. Vidno, že obe strany barikády používajú „moderné“ (povrchné) zbrane. Tak, ako nerozumiem, ako gibsonovská krv môže niekoho naučiť veriť, nechápem, že tá od Howarda môže otriasť vierou.


Je absolútne evidentné, že kvalita filmu a zážitok z neho nemajú žiaden súvis s osobnou vierou človeka. To, čo tvrdí film, je v podstate triviálne a inak ako povolenú autorskú fikciu to ani nemožno brať. Z tohto hľadiska nemám s témou žiaden problém. Naopak, považoval by som ju za veľmi zaujímavú, keby nebola tak zbytočne prekomplikovano použitá. Ešte raz - škoda, že zo zaujímavého námetu sa nedokázalo urobiť viac, ako povrchná senzácia v priemernom filmovom balení.
Keď sa Umberta Eca pýtali, ako sa mu páči film Meno ruže nakrútený podľa jeho knihy odvetil: „Je to, ako keď dôverne poznáte krásnu ženu a tej žene sa stane nehoda. Veľmi dobrí lekári ju zachránia a chirurgovia jej vrátia krásu. Opäť je pôvabnou ženou, ale už nie tou, ktorú ste poznali...“.
Neviem, čo by odpovedal na podobnú otázku Dan Brown. Viem, že ja by som mu ju nekládol. Pre mňa je omnoho viac lepších filmov, ktoré treba vidieť, rozmýšľať nad nimi a pýtať sa... Tieto pohyblivé obrázky netreba vidieť. Ale dajú sa bez väčšej ujmy prežiť.
„Takáto je pravda moja o svete Kódu. Uchovaj toto tajomstvo a nalož s ním tak, ako ti srdce a rozum našepkávajú. Vox populi – vox dei.“
The Da Vinci Code (USA, 2006, 149 min.) Réžia: Ron Howard. Scenár: Akiva Goldsman. Kamera: Salvatore Totino. Hudba: Hans Zimmer. Hrajú: Tom Hanks, Audrey Tautou, Ian McKellen, Alfred Molina, Jürgen Prochnow, Paul Bettany, Jean Reno