Hoci nepatrím medzi fanatických fanúšikov britskej formácie Joy Division, ich hudba mi predsa len niečo hovorí. Navyše som už vopred poznal aj príbeh frontmana kapely – Iana Curtisa, teda aspoň v hrubých obrysoch, čiastočne vďaka vynikajúcej Winterbottomovej Nonstop party. Tú som si pozrel dokonca viac ráz: zaujalo a zabávalo ma vyvážené spojenie dokumentaristických a fikčných postupov a vykreslenie atmosféry miesta a času, Manchestra na prelome 70. a 80. rokov.

                


Bolo by však celkom zbytočné očakávať od Control niečo podobné, a to z dvoch dôvodov. Anton Corbijn sa vo svojom filmovom debute zameriava výlučne na jeden úsek zo života mladého talentovaného hudobníka. Druhým dôvodom, výrazne ovplyvňujúcim celkový tvar diela, je, myslím si, pôvodné Corbijnovo povolanie: fotograf (pre magazín New Musical Express – NME – fotografoval okrem iných práve aj Joy Division), respektíve režisér klipov. Z týchto dvoch základných prvkov sa rodí metóda, ktorou tvorca uchopuje látku, a tá sa ukazuje ako problematická. 


Nechcem teraz hodnotiť to, do akej miery sa približuje skutočnosti, v tomto ohľade stačí hádam konštatovať, že predkladá svoju vlastnú interpretáciu. Ak teda vylúčime kritérium autentickosti, v čom spočíva problém Corbijnovho prístupu? Pri sledovaní som mal dojem, že sa pozerám na v istom zmysle romantický portrét génia, bojujúceho predovšetkým so samým sebou. Viac než precízne vystavaná a štruktúrovaná dráma je Control skôr sledom voľne radených scén, pričom sa v nich má (aspoň čiastočne) odhaľovať Curtisov charakter. Cieľom zjavne je sugerovať divákovi pocit, že mu rozumie. Odvážim sa tvrdiť, že tu film zásadným spôsobom zlyháva. Na to, aby sme skutočne precítili a pochopili motivácie konania protagonistu (podotýkam: rozhodne nie skutočného Curtisa), zopár ilustratívnych scénok jednoducho nestačí...
Pri takomto prístupe sa zdá, že vopred nepoučený divák môže z kinosály odchádzať oboznámený s niektorými aspektmi Curtisovho príbehu (epilepsia, manželstvo s Debbie, koncerty a vystúpenia kapely, zrod jednotlivých skladieb...), no to je asi tak všetko. V rámci Corbijnovej metódy je určite dôležitým elementom herecký výkon Sama Rileyho v hlavnej úlohe. V diskusných fórach na rôznych portáloch som sa stretol s rozchádzajúcimi sa názormi: na jednej strane pripadal divákom hercov prejav pomerne trefný, vrátane imitácie zvláštneho trhaného tanca hudobníka, iným sa zdal zase príliš silený (napríklad pri onom tanci). Za seba môžem povedať, že vizuálna podoba medzi hercom a jeho náprotivkom mi pripomenula Vala Kilmera v Stonových Doors (napokon aj Corbijn pripomína Jima Morrisona – na stene v Curtisovej izbe visí jeho plagát) a že Rileyho herectvo sa mi zdalo primerané a celkom výstižné. Rozhodne som nemal pocit, že by som sledoval samotného Curtisa, no ako nápodoba to celkom ušlo. 


Už som naznačil, že na výslednej podobe Control sa podpisuje aj profesia jeho režiséra. Čo tým myslím? V kine som sa opakovane pristihol, ako si hovorím: aha, toto je celkom fajn klip (respektíve pekné fotky), ale čo to robí vo filme? Ako príklad uvádzam scénu ozrejmujúcu vznik (inak podľa mňa výnimočnej skladby) Love Will Tear Us Apart. Nie je žiadnym tajomstvom, že Curtis ju napísal ako reakciu na problémy vo svojom manželstve. Asi každý divák bude zvedavý na okolnosti, za akých tu zaznie. Čoho sa však, bohužiaľ, dočkáme, je na môj vkus až príliš banálna ilustrácia, vyskladaná prakticky zo statických obrázkov, iba neobratne motivujúca prítomnosť piesne (záberom na hrajúcu skupinu). Takýchto momentov je viac, no nepovažujem za dôležité ich tu všetky vyratúvať.
Zhrnuté a podčiarknuté: po projekcii Control som sa necítil obohatený tak, ako to bolo v prípade Nonstop party, citovanej v úvode recenzie, no neľutujem, že som Corbijnov príspevok videl. A to je aj moja odpoveď na otázku, či ísť, alebo neísť do kina...
Control (UK, 2007, 122 min.) Réžia: Anton Corbijn. Scenár: Matt Greenhalgh. Kamera: Martin Ruhe. Hudba: Joy Division, New Order, rôzne skladby a piesne. Hrajú: Sam Riley, Samantha Morton, Alexandra Maria Lara, Joe Anderson, Toby Kebbell, Craig Parkinson, James Anthony Pearson