Zabudnite na názov filmu, ktorého recenziu práve čítate a predstavte si ideálnu ženu. Tvarujte ju, obliekajte, naučte ju vlastnostiam, aké by mala mať. Dobre. A teraz si predstavte, že sa táto imaginárna žena vzoprie a všetko pretaví na protichodnú formu (a obsah). Jej premena vás tak prekvapí a šokuje, že vás vytiahne z letargie všednosti a vám teraz nezostáva iné, než zmeniť svoj ideál. Približne to sa stalo na začiatku 20. storočia v západnej kultúre.



Čierne je najlepšie vidno na bielom, a preto sa dá z filmu anarchistická a rebelujúca duša Coco Chanel v podaní režisérky Anne Fontaine, jednoducho odčítať. Všetky zakrivenia, hrany a plochy osobnosti tejto jedinečnej ženy sú podávané zreteľne, bez pochybností, ale zároveň s užšími možnosťami interpretácie. Ono pomyselné biele pozadie tvoria síce zaužívané a ničím neprekvapujúce filmové postupy, ale zato prevedené veľmi precízne. Vo filme možno nájsť množstvo pekných obrázkov, rytmických strihov i kompozične prepracovaných pohybov kamery, upriamujúcich pozornosť niekoľkými smermi – velia diváckym emóciám, zjednodušujú chápanie deja a poskytujú pôžitok z krásy obrazu. 



Vo filme ale nejde o krásu bez výrazu, destilovanú, rovnako ako nie je výrazu pozbavená predstaviteľka hlavnej hrdinky Audrey Tautou. Jej tvár nie je vyumelkovaná a makeup neprekrýva reálnu podobu jej kriviek a pokožky. Celý film je to reálna žena – s kruhmi pod očami, unavenou pleťou a vráskami. Na tomto mieste však treba spomenúť hereckú tvárnosť Audrey Tautou, ktorá dokáže zahrať nie len detsky roztomilú Ameliu z Montmartru, ale aj vážnu postavu zamračenej, smútkom pretkanej a „o život bojujúcej“ Coco Chanel.
Životopisný film sa zrejme kvôli zaužívaným ohrádkam žánru a s cieľom jednoducho preniknutím k divákovi snaží čo najvierohodnejšie predstaviť fikciu reality a vytvoriť tak zdanie akýchsi spomienok na život známej osobnosti. Z toho dôvodu prvoplánovo využíva kamery snímajúce z ruky, ktoré tak asociujú dokumentárny film (akoby ten „pravdivý“ film). Súčasne s myšlienkou reálnosti vytvorila Anne Fontaine postavu, ktorá takmer vôbec nerozpráva o svojom vzťahu k materiálom, strihom, nie je posadnutá módou a jej snom nie je byť módna návrhárka. 


Sled pohyblivých obrázkov sa nevenuje romantickej predstave o Popoluške, nerozoberá kariéru a profesionálny rast Coco Chanel, ale rozpráva o jej súkromnom živote, kde móda je len jeho vedľajší produkt. Napriek tomu jej v závere filmu tento náhodný „vedľajší produkt“ zachraňuje život. Dej rozpráva o dieťati zo sirotinca. Spolu so svojou sestrou sa Coco živí spievaním v bare a pomocnými krajčírskymi prácami. Je to tvrdá žena vychovaná ulicou, ktorá neverí rozprávkam a už vôbec nie mužom, keďže celé detstvo márne čakala, že sa jej otec objaví pred bránami sirotinca. Neskôr sa ocitá medzi dvoma mužmi. Jeden zastupuje otca a druhý je milenec. Jeden je istota, no nie láska a druhý je láska bez istoty. Jeden nechce, aby pracovala a druhý ju v práci podporuje.
Snímka pod taktovkou Anne Fontaine nie je novátorská a formálne zaujímavá, no napriek tomu upúta svojim uchopením ženskej duše v mužskom svete. Film nepredstavuje Coco Chanel ako ženu, ktorá zmenila svet, ale ako ženu, ktorá v prvom rade nezmenila samú seba.
Coco avant Chanel (Francúzsko, 2009, 105 min.) Réžia: Anne Fontaine. Námet: Edmonde Charles-Roux. Scenár: Anne Fontaine, Camille Fontaine. Kamera: Christophe Beaucarne. Strih: Luc Barnier. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Audrey Tautou, Benoît Poelvoorde, Alessandro Nivola, Marie Gillain, Emmanuelle Devos