Argentínsko – francúzsky režisér Gaspar Noé nám naposledy v roku 2015 naservíroval “milostnú romancu“ Love, aby sa v týchto dňoch odprezentoval so svojou najnovšou snímkou Climax. Celý dej sa točí okolo skupinky tanečníkov, ktorí sa popri prípravke na medzinárodnú súťaž, niekde na chate – v zime, v roku ´96 idú nachvíľku zabaviť, aby sa neskôr opäť vrátili, k tomu, čo robia najlepšie. Keďže pre nich táto profesia znamená celý život... (podľa výpovedí jedného z protagonistov v úvode filmu) ... a to k tancu.

Hudba z vinylov hrá, tanečníci tancujú, zábava graduje... Takto jednoducho by sa v podstate dal zhrnúť celý dej filmu (scenár obsahoval vraj iba pár strán a režisér znova dal hercom značný priestor k improvizácii). Avšak, to, čo sa počas celého filmu postavám udeje a ako je to divákom zdieľané, predstavuje silnú podstatu celej snímky Climax. Noé nám po filme Vojdi do prázdna, keď sa nám ako divákom snažil sprostredkovať zážitok spojený s užívaním drogy DMT, ukazuje aké následky má pitie sangrie, zmiešanej so silnou dávkou LSD.
Opäť si k tomu zvolil kameru svojho dvorného kameramana Benoîta Debieho, ktorá sa ťahá za postavami celým filmom (dokonca využíva i obrátenú perspektívu) a vťahuje diváka do emočného prežívania, spojeného doslova s fyzickým atakom na jeho zmyslové vnímanie. Gaspar totižto uplatňuje postup, ktorý pripomína divákovi účasť na večierku, párty (spomeňte si keď ste boli niekedy na večierku a postupne nadväzovali kontakty a prechádzali od jednej osoby k druhej...).  To sa deje i vo filme, kde hlavným charakterom sa síce môže zdať Selva, hranou Sofiou Boutella, avšak po čase zistíte, že postupne príde k ďalšej postave... a tá zase k ďalšej a na základe toho sa dozviete prostredníctvom dialógu niečo o charaktere každej z nich (podobný postup uplatnil napríklad Richard Linklater v kultovej snímke Slacker).
KINEMAVIDEO4766.
Režisérovi sa veľmi dobre darí navodiť atmosféru spojenú s popitím sangrie /alkoholu (síce tu narezanej s LSD): od opojného pocitu (zvyšovania citlivosti/účinku) k pocitom obviňovania, paranoje (zosobnenej klaustrofobickým prostredím chatrče)... agresie a neustáleho prepadu do šialenstva. Šialenstvo má podobu totálneho inferna, postavy sa ponárajú čoraz do väčších pekelných stavov a tak sa začína hororový kolotoč, z ktorého sa už možno nedostane nikto živý, alebo zostane nadosmrti poznačený... Noé pritom nezobrazuje niečo také poprvýkrát (spomeňme si na chaotické prechody kamerou v klube Rectum z filmu Zvrátený, majúce taktiež podobu pekla, či sledovací záber zo swingers klubu, z Love, euforicky spojeného s pokušením...)

V postupnom budovaní atmosféry mú dopomáha i vhodne zvolená hudba, ktorá freneticky sprevádza postavy i divákov (až na malý výpadok/okamih) počas celého filmu. Tá znie z vinylov (ktorú púšťa DJ Daddy), no hlavným Dj-om je tu predovšetkým Noé, ktorý ju využíva dramaturgicky: každá skladba, ktorá z väčšej časti spadá pod štýl electra/synth popu presne zodpovedá pocitu, v akej časti sa v príbehu nachádzame a je tak i akýmsi vodíkom. Hudbou tak znova evokuje 90te roky, do ktorých je dej snímky zasadený a podriaďuje tomu i danú štylizáciu, typickú pre 90tky, v podobe predmetov ako sú veľká tapeta lesa (súvis s vyústením deja), či obsesie na vzor červeného kára (košeľa, sukňa jednej zo ženských postáv...)
Alebo v neposlednom rade sledovaním VHS kazety z úvodu Climaxu, zaznamenávajúcu protagonistov, kde po stranách retrotelky vidieť, obľúbené knižné publikácie, či filmy autora. Na tie aj aluzívne nadväzuje a vzdáva im hold (podobné svietenie ako v snímke Daria Argenta Suspiria, či chorobná pohyblivosť šialenstva a výkriku, ktorú predvádzala Isabelle Adjani v Zulawskiho filme Possession...) Jednou z príčin, prečo režisér zasadil dej do tohto obdobia (podľa jeho slov) je absencia smartfónov v tom čase, a tak upozorňuje na fakt nemožnosti postavám akokoľvek zvonka pomôcť, čím prenáša tento pocit na diváka (tým dá upomenúť na záver/úvod snímky Zvrátený, kde si túto nemožnosť divák znova uvedomuje. Žeby ozaj? „Život je kolektívna nemožnosť“ ako hlása jeden z titulkov filmu...

Keď Noé v Love ako keby obsahovo tematizoval svoj život, tak dá sa povedať, že v Climaxe tematizuje svoju doterajšiu tvorbu (formálny prístup ako tvorí). Záverečné titulky sú na začiatku (Zvrátený) za hudby Trois Gymnopédies, ktorú už raz použil v Love (zrejmá fixácia), úvodné titulky hodí v strede filmu, kde sa vyhráva s rôznymi typmi písma (Vojdi do prázdna), a nasleduje používaním pulzujúcej kamery, ktorá v závere snímky prináša až fyzickú nevoľnosť (znova pripomienka Zvráteného, kde tento postup využil zase reverzne).
Je s údivom, že Noé ako provokáter v novej snímke pôsobí možno menej explicitne (v porovnaní s jeho predchádzajúcimi filmami) a buduje tak pocit nepríjemnosti viac psychologicky, kde si dopomáha už spomenutými, pre neho typickými formálnymi postupmi. I keď... treba ochutnať. Noé práve zve divákov na pohárik... namiešanej filmovej sangrie.
Climax (Francúzsko/Belgicko/USA, 2018, 95 min.)Réžia: Gaspar Noé. Scenár: Gaspar Noé. Hrajú: Sofia Boutella, Romain Guillermic, Souheila Yacoub, Kiddy Smile, Claude-Emmanuelle Gajan-Maull, Giselle Palmer, Taylor Kastle...