Číslo 9 predstavuje drobný problém pre recenzenta, ktorý nechce vyzradiť podstatné detaily z neskoršej fáze príbehu, či dokonca jeho pointu a to aj napriek tomu, že ide o dej pomerne jednoduchý, priamočiaro vyrozprávaný a v podstate aj predvídateľný. Najproblematickejšie na tejto rodinnej zmesi sci-fi a fantsy je totiž to, k čomu postupne (ne)dospeje.






 Hlavným hrdinom filmu je len pár centimetrov vysoký, navonok jednoducho pozošívaný handrový panáčik – s číslicou 9 na chrbte - oživený pomocou neznámej kombinácie techniky a mystiky. V úvode sa Deväť prebudí v post-apokalyptickom svete a postupne sa s ním začína oboznamovať, stretáva svojich „súrodencov“ (1, 2, 3...), no predovšetkým spoznáva sám seba. Rozprávanie je konštruované tak, že generuje tri základné otázky: Kto, prečo a ako stvoril hlavného hrdinu, respektíve všetkých deväť hrdinov a jeden záhadný „talizman“? Tieto otázky, okrem iného, dodávajú príbehu tajomnosť. Ani jedna z hlavných postáv si však žiadnu z nich otvorene nepoloží a namiesto pátrania po odpovediach sa tu (zhruba od druhej tretiny metráže) skôr bojuje s ničivými strojmi stojacimi za všadeprítomnou skazou a vyhľadením ľudstva (ľudia sa tu objavujú len na archívnych záznamoch, alebo ako mŕtvoly). Akčná dejová línia sa postupne prepojí s líniou „poznávacou“ a na trojicu zmienených otázok dostaneme odpovede.



Tieto odpovede však len vyvolávajú ďalšie otázky (pretože z nich vyvstáva viacero nejasností), odhalia nelogickosť príbehu a celkovú nedomyslenosť prezentovaného fikčného sveta. Táto nedomyslenosť je maskovaná akýmsi duchovným (kresťanským) hávom, ktorý jedných môže popudiť svojim agitačným moralizovaním a druhých zasa prílišnou priamočiarosťou zobrazenia spirituálneho. Vo výsledku by tak bolo zrejme prospešnejšie, keby tvorcovia nevysvetľovali a ponechali veci zahalené tajomstvom. To by sme sa však už ocitli mimo rámec rodinného dobrodružného filmu.
Kauzálne nedostatky príbehu našťastie výraznejšie vyvažuje cit pre výtvarné detaily a dobre vybudovaná pochmúrne poetická atmosféra. Vysoká technická kvalita animácie a celková formálna bezchybnosť  sú pre vysokorozpočtové hollywoodske animáky samozrejmosťou, no vybrúsený vizuálny štýl, aký ponúka Číslo 9, už nie. Tvorcovia nám predkladajú obraz značne alternatívnej minulosti - konkrétne obraz toho, ako by mohol vyzerať svet, ak by druhá svetová vojna skončila apokalypsou. Ničivé stroje svojim dizajnom zasa odkazujú k sci-fi filmom z päťdesiatych rokov. Vzniká tak štýlová kombinácia týchto klasických sci-fi snímok a takzvaných „filmov trosiek“ (išlo o filmy vznikajúce krátko po vojne, ktorým ako kulisa, ale aj ako téma slúžili zbombardované nemecké mestá). Takéto „dobové zasadenie“, respektíve retro ladenie má pre samotný dej diela len minimálny význam a predstavuje skôr štylistickú lahôdku, hoci vďaka tomuto ladeniu vyznieva priamočiary technofóbny a kresťanský apel ako súčasť hry s odkazmi na poetiku sci-fi filmov päťdesiatych rokov.


Ťažko povedať, aký vplyv mal na výslednú podobu diela produkčný dohľad majstra atmosféry Tima Burtona, no snímka jeho tvorbu v mnohom pripomína, prípadne na ňu priamo odkazuje. Za výtvarnú pôsobivosť zničeného sveta si tvorcovia jednoznačne zaslúžia pochvalu. Režisér Shane Acker je pôvodným povolaním architekt, a tak zrejme jeho zásluhou sú polorozpadnuté budovy v snímke také fascinujúce - obzvlášť gotická katedrála. Skrátka, ak sa Číslo 9 kvôli niečomu oplatí vidieť, tak je to určite vizuálna stránka a atmosféra, a pre niekoho možno aj fakt, že na sci-fi z alternatívnej minulosti narazíme v kinách len zriedka.
Napriek spomenutým výhradám k deju trochu váham, či si Číslo 9 nezaslúži sedem hviezdičkové hodnotenie, no k deviatke sa šestka predsa len hodí viac. Stačí len prevrátiť názov filmu dole hlavou:-)  
9 (USA, 2009, 79 min.) Réžia: Shane Acker. Scenár: Pamela Pettler. Hudba: Deborah Lurie. Strih: Nick Kenway. Hrajú: Elijah Wood, Christopher Plummer, Martin Landau, John C. Reilly, Crisipn Glover, Jennifer Connely.