Pre niektorých z vás už len spomienky, pre niektorých možno trochu bolestná stredoškolská realita. Pre niekoho možno láska na celý život. Americká (medzivojnová) literatúra, jej rodiny na vzostupe a páde, história krajiny vpísaná v kronike jedného klanu, či denníku jediného muža. Nech už bola tematizovaná súčasnosť alebo blízka minulosť, prítomné bolo jedno. Narušenie tradičného a dobrého: rodiny, spoločenstva, viery. Individualizmus a túžba byť na vrchole, dosiahnuť Niečo, znamenať Niečo, podporené vrtochmi Šťasteny sa stali vlastnosťami napredujúcich. Tých, ktorí si možno až príliš neskoro uvedomili, že na vrchole niet miesta pre viac ako jedného osamoteného vo svojom víťazstve.

                             


Filmová podoba (sub)žánru americkej rodinnej drámy (alebo rodinnej ságy) je spätá najmä s menom Eliu Kazana a jeho adaptáciami románov Johna Steinbecka. Zo súčasného pohľadu sa nedá celkom prehliadať jeho blízkosť s iným „americkým“ žánrom- westernom. Nie je to len ich epickosť, mohutnosť v sprostredkovaní, alebo historizmus a aj určitý dokumentaristický aspekt z hľadiska Spojených štátov amerických. Rodinná sága i western boli veľmi tvorivo „adoptované“ talianskou kinematografiou, ktorá v nich vytvorila pamätihodné filmy. Hlavne však, oba sa v súčasnosti pohybujú na hrane niekde medzi vymiznutím a renesanciou ako v klasickej, tak i renovovanej podobe.
V Čiernej krvi našli uplatnenie oba. Príbeh je ságou muža a zároveň obrazom pohybu v spoločnosti, čo vyplýva už zo samotnej predlohy – Sinclairovho románu Ropa! (Oil! -  1927). Pokojne možno na Daniela Plainviewa hľadieť ako na novú triedu podnikateľov, individualistov a na Elia Sundaya, hlavu Cirkvi tretieho zjavenia, ako zástupcu „starého, klasického sveta“; v konečnom dôsledku však obaja majú viac spoločného, než si pripustia a jeden druhého potrebujú. Rovnako tak možno nájsť „obľúbenú“ biblickú dvojicu Kaina a Ábela, ktorá sa odkryje v závere filmu.  


V štylizácii rozprávania prevláda temný western so záberovými citáciami Leoneho Vtedy na západe a Andersonom priznanými inšpiráciami Houstonovým Pokladom na Sierra Madre. Otvorené panorámy a dlhé jazdy v závere filmu nahradí uzavretosť Danielovho sídla, kde si „užíva“ dôchodok osamote v štýle magnáta (Občana) Kanea. Rozprávanie a jeho štýl sú neuveriteľne čisté a suverénne. Vo filme sa nájde len veľmi málo scén, ktoré by neprivádzali diváka k zatajeniu dychu. Dýcha z neho čistá chlapská sila. Špina z ropy, miesto diania – polopúšť, ale aj vytlačenie ženských postáv do úloh štatistiek, len akcentujú drsnosť, tvrdosť, priebojnosť hlavnej postavy, ale aj doby. Čas je nielen v titulkoch s označením roku, ale i v detailoch, krátkych náznakoch zmien – farmy vystriedané ropnými vežami, ktoré následne v tridsiatych rokoch vystriedal filmový priemysel. Čierna krv je tak nielen príbehom muža, ale i príbehom (ekonomiky) krajiny, ale aj filmu ako takého. Ostáva však spoločný motív – od spoločenstva k individualite.
Napriek „individuálnej“ sile scén si Čierna krv zachováva hutnosť celku. Spôsob snímania v dlhých plazivých záberoch, občasne narušených dramatickou vypätou scénou, pri ktorej miesto strihu nachádzame dlhý záber sledujúci postavu, ako i špinavé, zrnité svetlo vytvára jeden z pilierov temnej, dusivej, ubíjajúcej atmosféry (Robert Elswit s P.T. Andersonom spolupracoval na filmoch: Boogie Nights, Magnolia, Opití láskou; tiež: Dobrú noc a veľa šťastia, Syriana, Michael Clayton). Hudba Johnnyho Greenwooda (Radiohead), komponovaná pre sláky v dlhých tiahlych tónoch striedaných s až nepríjemnými krátkymi rýchlymi ťahmi sláku, posúva napätie vo zvuku až na úroveň hororu (rovnako však možno hovoriť o príbuznosti s americkou filmovou drámou 50.-60. rokov). Jej nástupy sú z často z ticha prechádzajúceho do akéhosi rotujúceho dunenia a následne do hudobného motívu. Hororovosť hudby je len podporená prácou s tichom na úrovni hudby aj na úrovni ruchov. 


Ku konzistencii filmu výrazne prispieva aj jednota hereckého výkonu. Hlavná dvojica postáv: Daniel Plainview a Eli Sunday síce poskytujú ich predstaviteľom väčší priestor, no ani vedľajšie postavy nie sú zanedbávané. Jednak sú typovo vhodne obsadené, ale veľa robí réžia P. T. Andersona, ktorý jednoducho patrí k režisérom so silným pôsobením na hercov. Myslím, že po tomto výkone pokojne doprajeme Danielovi Day Lewisovi ďalších pár rokov odpočinku, len aby sa za ten čas našiel film, ktorý ho zaujme. Jeho herecký prejav nádherne vystihuje schizoidnosť postavy Daniela Plainviewa, najmä v takej tej démonickej polohe, kedy mu už-už uveríte, že „pochopil a prijal“. Všetko, čo sa mu zračí v tvári, v gestách, je v súlade s tým, čo hovorí, alebo ešte len povie; Plainviewov život sa síce rozpadá na dve fázy, no nedeje sa to s jeho charakterom. V zásade totožné vyjadrenie by mohlo smerovať i na adresu Paula Danu, ktorého Eli je poľutovaniahodný a opovrhnutiahodný zároveň, úbohý, nevýrazný a súčasne vodca a manipulátor. A spolu sú neuveriteľne uveriteľní.
Čierna krv má však jeden dosť zásadný problém. Pri všetkej svojej sile, hutnosti, démonickosti a iných superlatívoch, ktoré na adresu filmu odzneli nielen v tejto recenzii, môže pokojne prešumieť okolo vás. Možno ani nenájdete konkrétny dôvod, ale film vám jednoducho „nesadne“. Skúste mu v takom prípade dať druhú šancu. Už len preto, aby ste seba nezbavili možnosti vychutnať si dlhý, pomalý, deprimujúci film, ktorý je v konečnom dôsledku fascinujúcou, pulz zrýchľujúcou jazdou.
There Will Be Blood (USA, 2007, 158 min.) Réžia: Paul Thomas Anderson. Scenár: Paul Thomas Anderson (podľa románu Uptona Sinclaira). Kamera: Robert Elswit. Hudba: Jonny Greenwood. Hrajú: Daniel Day-Lewis, Ciarán Hinds, Dillon Freasier, Paul Dano, David Willis.