Dvadsať rokov je zvyčajne v živote človeka dlhá doba. Pre veterána poznačeného traumami z vojny, ako film Alena Drljevića demonštruje, však veľmi krátka. Nespracované hrôzy, ktorým museli čeliť, z nich urobili časovanú bombu ešte aj dve dekády po skončení konfliktu. Hoci sa zdá, že príbehov o vyrovnávaní sa so zážitkami z vojny s pacifistickým posolstvom bolo veľa a nikto už nič nové neprinesie, tu sa stalo niečo nečakané. Chlapi neplačú zabrnkali na novú citlivú strunu a nielenže rozplačú seba, ale i diváka.

Tento film dozaista nenechá chladným ani toho najzarytejšieho cynika. Tu sa totiž páli ostrými do rozjatrených duševných rán. Zdanlivo nenápadný film v komornom duchu rozvibruje naše útroby a preskúša našu odolnosť . Sila bosnianskej koprodukčnej snímky spočíva najmä v tom, že napriek tomu, že sa odohráva za múrmi jedného hotela, prostredníctvom rozprávania hlavných aktérov sa prenesieme priamo do epicentra bojov i vojnových zločinov.
KINEMAVIDEO4587.
Psychologický experiment spojil ôsmich veteránov zo Srbska, Chorvátska a Bosny a Hercegoviny, aby sa vrátili späť do minulosti a rekapitulovali vlastné vojnové zážitky. Už len to môže napovedať, že pôjde o kombináciu priam vražednú. Národnostná rozbuška je tak pripravená, paradoxne však v tomto filme pôjde o niečo celkom iné. Slovinský terapeut , ktorý síce nemá skúsenosti z bojiska ako jeho zverenci, napriek tomu musí všetko absorbovať a spracovať rovnako ako oni.
Opustený hotel po sezóne hostí celkom neobvyklú partičku a stane sa svedkom bolestných spomienok bývalých vojakov podstupujúcich platený experiment. Slová terapeuta, že vojna sa skončila už pred 20 rokmi, no v ich hlavách stále trvá, rezonujú celým filmom a odkrývajú aj smerovanie celého príbehu. Neliečené traumy tu vyplávajú na povrch a objekty pozorovania prechádzajú trpkou cestou za duševným oslobodením. Spolu s nimi budeme prechádzať naprieč individuálnym zážitkami, ktoré ovplyvnili ich život aj po skončení vojny.

Debutujúci bosniansky režisér si naložil vskutku veľký náklad. Celý čas ho však nesie statočne až hrdinsky a nič okrem zlomených bojovníkov sa mu v príbehu nezosype. Sám si nesie vlastné zážitky z bosnianskej vojny a hoci si myslel, že vojna je už preňho uzavretá kapitola, predsa len ním jedna skúsenosť zamávala. Workshop mierovej organizácie, ktorej sa v roku 2010 zúčastnil, aby získal materiál potrebný pre pripravovaný dokument, ho presvedčil o tom, že téma si zaslúži celovečerný hraný film.
Vo filme však Alen Drljević nie je žiadny nováčik. Nakrúca dokumenty i krátke filmy a ako asistent réžie sa podieľal aj na snímkach Grbavica, Na ceste - výbornej bosnianskej režisérky Jasmily Žbanić. V snímke Chlapi neplačú figuruje ako producentka. Kým ona sa zameriava na ženské hrdinky zápasiace s krutým odkazom vojny, Drljević stvoril čisto maskulínny príbeh priamych aktérov nezmyselného boja.

O tom, že vojna neplodí hrdinov ani zbabelcov, len zlomené a traumatizované duše, nás filmy i literatúra presvedčili už viackrát. Tentoraz nám film ponúkne sugestívny pohľad na čisto zmarené osudy psychicky padlých vojakov. Nahliadneme do ich myslí a budeme s nimi súcitiť bez ohľadu na to, čo museli vykonať. Súcit a ľútosť napokon prevážia nad odsúdením a pochopenie a katarzia čaká nielen zničených mužov, ale aj nás.
Odvážny film o tom, že mať strach je normálne, spojil zdanlivo nezmieriteľné národy, aby si znova prežili vojnové zážitky. V mysliach opäť bojovali, aby dali voľný priebeh nakumulovanému hnevu, frustrácii a bezmocnosti. Tento príbeh ocenený Zvláštnou cenou poroty na MFF Karlove Vary sa diváka celkom zmocní. A je to aj vďaka dokumentaristickému charakteru, hlbokej psychologizácii a heroickým hereckým výkonom s neuveriteľnou dávkou autenticity.
Muškarci ne plaču (Bosna a Hercegovina, Slovinsko, Nemecko, Chorvátsko, 2017, 98 min.)Réžia: Alen Drljevic. Scenár: Alen Drljevic, Zoran Solomun. Hrajú: Boris Isakovic, Leon Lucev, Emir Hadzihafizbegovic