Chačipe vznikol z pokusného workshop-u, kedy výtvarník Jiří Voves oslovil svojho kamaráta Miroslava Janka, že by mohli zobrať partiu detí z detského domova na malý výlet a venovať im nejakú inú pozornosť než sa im dostáva v domove. I stalo sa, že okrem detí vzali do jednej juhofrancúzskej dedinky aj digitálnu kameru, trikovú kameru a trochu ich učili základy filmárčiny. Vzniklo tu zopár zaujímavých animácií, ktoré sa stali súčasťou filmu. Zjavne si všetci užívali, pretože sa všetci stretávali aj „doma“. Deti dostali jednu digitálnu kameru a samé nakrúcali momentky z detského domova.



Téma „opustené deti“ priam láka k citovej manipulácii a vydieraniu diváka. Chačipe však emocionálnu zložku presúva do druhého plánu. Súcit s deťmi je stále prítomný, no nebije do očí. Zostáva na úrovni faktu a na povrch sa priamejšie dostáva len pri rozhovoroch s Aďkou o jej mamičke a o tom, ako by maminka, sestra Saška a ona mali byť spolu. Aďka nevie, či má maminku brániť, alebo povedať, že ich so sestrou jednoducho odložila (áno, znie to cynicky). Väčšina ostatných scén rozhovorov s deťmi, ich jašenia a predvádzania sa ich ukazuje nie ako chúďatká zbiedené, sirôtky opustené, ale ako bandu bĺch. Vreštia, naháňajú sa, mlátia sa, sú na seba hnusné, majú mierne rasistický pohľad na vonkajší svet (medzi sebou zjavne nevnímajú rozdiely). Jednoducho, sú to decká. Navyše, hlavným nositeľom výpovede o deťoch sú ich vlastné dielka. Či už ide o animácie (vrátane psíka, ktorý kaká zemiaky, ale aj rozanimovaných kamienkov), krátke nacvičené scénky, alebo pasáže, ktoré nakrúcali deti samé. 
Spôsob práce, ktorý Janek zvolil v konečnom dôsledku vypovedá o deťoch viac než rozhovory s každým jedným (resp. s vybranou vzorkou). Ponúka totiž nielen obraz detí samotných, ale aj ich pohľad na vonkajší svet. Sú to najmä scénky o bezdomovcoch, o alkoholikovi, alebo o „normálych“ a „cigánskych“ deťoch – bábikách. Film nepredstavuje deti len ako jednotlivcov, ale najmä ako kolektív.


Miroslav Janek mieša vlastný materiál pozostávajúci najmä z rozhovorov a výpovedí detí, materiál nakrútený deťmi a animácie, ktoré sú tiež výtvorom detí. Pri všetkom tom „materiále“, ale aj „individualistických“ fragmentoch, kedy sa kamera venuje konkrétnemu dieťaťu (alebo len dvom-trom), je Chačipe súdržné dielko, príjemne ubieha a dobre sa pozerá. Jediná moja výčitka smeruje k voľbe hudby, ktorá mi v niektorých svojich pasážach prišla príliš umelá, odtrhnutá a nanútená; celkový zážitok z filmu mi ale nepokazila.
Chačipe je vo svojom výsledku zaujímavý dokument silný svojou výpoveďou, ako aj formou. Jeho veľkým plusom je to, že nepredostiera jednoznačný pohľad na deti, nedojíma, nežmýka slzičky, nesúdi a neodsudzuje. Jednoducho predkladá divákovi deti, ich hry, ich pohľady na svet. Prenecháva tak priestor tomu, čo nevypovie nahlas, čo nechá otvorené. Práve táto zdanlivá ignorácia faktu, že deti nemajú rodičov, ktorí by boli schopní sa o ne postarať, necháva ho zaznieť silnejšie. Je prítomný svojou neprítomnosťou.
Čo je to chačipe? Priznám sa, aj napriek tomu, že som film celý čas pozorne sledovala, môžem si len tipnúť, že toto slovo má čo robiť s nejakou riekankou alebo vypočítavankou. V každom prípade, tento „nedostatok“ nič nemení na fakte, že Chačipe je veľmi zaujímavý dokument a nemôžem inak, len ho odporučiť.
Chačipe (ČR, 2005, 57 min.) Réžia: Miroslav Janek. Scenár: Miroslav Janek. Kamera: Miroslav Janek. Hudba: Jaroslav Kořán, Fiorenzo Carpi a ďalší