V roku 1972 prišli talianski bratia Paolo a Vittorio Tavianiovci na Medzinárodný filmový festival do Berlína, aby tam premietli svoj film Svätý Michal mal kohúta, svojskú adaptáciu Tolstého poviedky Božský a ľudský. Získali zaň cenu. O štyridsať rokov neskôr ich na tom istom mieste odmenili Zlatým medveďom a Cenou ekumenickej poroty za najnovší film Cézar musí zomrieť. Legendy talianskej i európskej kinematografie opäť dokázali, že napriek úctyhodnému veku (Paolo je ročník 1931 a Vittorio 1929) majú čo povedať dnešnému divákovi a vedia, ako ho osloviť. Bratia Tavianiovci sa preslávili politickými a spoločenskokritickými autorskými filmami, pevne ukotvenými v rodnom Taliansku, najmä na Sicílii, Sardínii a v Toskánsku, a to aj vtedy, keď išlo o svojské prepisy svetovej klasiky, napríklad Pirandella, Tolstého či Dumasa. Z ich bohatej filmografie si pripomeňme aspoň dva najslávnejšie, aj medzinárodne ocenené diela, ako sú Padre padrone z roku 1977, nakrútené podľa autobiografie známeho lingvistu Gavina Leddu, ktorý do svojich osemnástich rokov vyrastal ako negramotný pastier na Sardínii (Zlatá palma v Cannes), či Noc svätého Vavrinca (1982), pohľad na nemeckú okupáciu Toskánska očami šesťročnej Cecilie (Osobitné ocenenie z Cannes).

KINEMAVIDEO1721. K nakrúteniu filmu Cézar musí zomrieť inšpirovala bratov historická dráma Williama Shakespeara Iulius Caesar (názov uvádzam podľa prekladu Jozefa Kota, Historické hry, Tatran 1989) o rímskom politikovi a vojvodcovi, ktorý žil v rokoch 100–44 pred n. l., postavil na nohy „večné mesto“, ale keď sa začal meniť na tyrana – samovládcu, ubodali ho niekdajší spojenci. Hra, ktorej prvé doložené predstavenie v londýnskom divadle The Globe je z 21. septembra 1599, znie aktuálne dodnes, a preto si ju vybral na inscenovanie režisér Fabio Cavalli, ktorý šesť rokov viedol dramatický krúžok v rímskej väznici Rebibia, kde v najprísnejšie stráženom krídle si odpykávali svoje dlhoročné, často doživotné tresty najťažší zločinci – vrahovia, drogoví díleri a mafiáni. Sem sa na šesť mesiacov doslova nasťahovali bratia Tavianiovci, aby sledovali výber hercov, namáhavý a emocionálne nasýtený proces skúšok a napokon úspešnú, vonkajším (slobodným) publikom vysoko ocenenú premiéru.

Film Cézar musí zomrieť sa najčastejšie zaraďuje medzi dokumentárne drámy. V prospech tohto žánrového označenia hovorí reálne prostredie väznice, v ktorej sa príbeh odohráva, skutočné postavy väzňov, ktorých poznáme podľa občianskeho mena, dátumu narodenia, adresy, zločinu i dĺžky vymeraného trestu, využitie naturščikov nielen pri inscenovaní Shakespearovej hry, ale aj pri zobrazovaní každodennej prevádzky väznice. Premyslená kompozícia filmu s použitím farby v prológu a epilógu, dokonalé využitie obmedzených priestorov Rebibie na vytvorenie divadelných mizanscén, dômyselné prepájanie upraveného Shakespearovho textu, čiastočne prednášaného v rôznych dialektoch, s aktuálnymi poznámkami účinkujúcich i náhodných divákov z radov trestancov i dozorcov, dôkladne naštudované a divadelne účinne vypointované situácie inscenovanej predlohy, dramatická hudba a výtvarná kamera – to všetko hovorí v prospech hraného filmu, nakrúteného na základe dokumentárneho materiálu. Presné žánrové označenie tohto filmu nie je dôležité, ani metóda, akou bratia Tavianiovci pracovali, ale pôsobivý výsledok. Je obdivuhodné, aké emócie dokázali vydolovať – spolu s vedúcim tohto amatérskeho divadla Fabiom Cavallim – z takého „surového materiálu“, aký predstavujú obyvatelia väznice, už pri castingu, keď adepti nerobili nič iné, len v rozdielnych pocitových rovinách opakovali svoje základné identifikačné údaje. O čo väčšmi sa potom vybraní „herci“ vžili do svojich postáv, ktoré sa im často prelínali s realitou. Veď vernosť a zrada, sprisahania i odhalenia, účelové kamarátstva i pevné zväzky, ba aj vraždy patrili k ich predošlým životom. Shakespeare musel žiť v našej ulici, vraví jeden z Neapolčanov počas skúšok, čo je najkrajší hold Majstrovi a jeho nadčasovému textu. Spomeňme si na scénu, keď nad Cézarovou mŕtvolou rečnia najprv Brutus a potom Marcus Antonius. Ako málo stačí, aby orátor zmanipuloval prizerajúci sa dav a niekoľkými vetami úplne zmenil jeho názor, vyvolávajúc temné nálady? Nedeje sa tak často aj dnes kdekoľvek vo svete?

Divadelné skúšky znamenajú pre väzňov vítané vytrhnutie z opakovanej každodennosti, ale aj dotyk s niečím, čo doteraz nepoznali – s umením. Bolo by asi naivné tvrdiť, že sa pod jeho vplyvom menia, ale určite vstúpilo do ich životov spôsobom, aký možno ani nevedia doceniť. Jednotlivé repliky divadelného textu sa im vplietajú do všednej reči, hranica medzi divadelnom postavou a jej predstaviteľom sa stiera. Naplno žijú vtedy, keď sú na javisku, čo režiséri vyjadrujú použitím farebného filmu, kontrastujúceho so šedivosťou malých ciel, úzkych chodieb a všadeprítomných mreží. Je obdivuhodné, ako sa v tomto stiesnenom a depresívnom prostredí suverénne pohybuje kamera Simoneho Zampagniho, „kresliaca“ výtvarne pôsobivé obrazy, napríklad pohľad zhora cez mreže na vzrušený dav, väzenie ako nedobytná temná pevnosť s občasným svetielkom (nádeje). Vo farebných častiach, rámcujúcich film, je kamera plne v službách hercov, tlmočiac každý poryv hlboko prežívanej emócie. V záverečných titulkoch sa divák dozvie, že väzeň Salvatore Striano, ktorý hral najtragickejšiu a vlastne hlavnú postavu hry – Cézarovho priateľa i vraha Bruta, dostal milosť a stal sa divadelným a filmovým hercom (z iných prameňov vieme, že s mafiou začal spolupracovať už ako trinásťročný poslíček, odsedel si osem rokov a svoju prvú profesionálnu postavu stvárnil v Gomore, filme režiséra Mattea Garroneho o mafii). Knihu o prelínaní divadelnej a väzenskej reality napísal Cosimo Rega, odsúdený na doživotie, ktorý hral tiež jedného zo sprisahancov proti Cézarovi – Cassia, kniha vyšla aj ďalšiemu z amatérskych hercov. Cosimo Rega je aj autorom poslednej vety filmu: „Keď som poznal umenie, stala sa pre mňa táto cela skutočným väzením.“ Zrejme v nej je posolstvo tohto nevšedného filmu, ktorý napriek prostrediu a jeho obyvateľom nepôsobí pesimisticky. Tavianiovci sú realisti, určite neveria v masový prerod svojich hrdinov prostredníctvom umenia, ale o tom, že to hodnotné by malo byť pevnou a každodennou súčasťou nášho života, sú presvedčení. A čo my?Text bol publikovaný na portáli filmpress.sk Cesare deve morire /Caesar Must Die (Taliansko 2012)Réžia: Paolo a Vittorio Taviani. Scenár: Paolo a Vittorio Taviani s použitím častí hry Iulius Caesar W. Shakespeara. Spolupráca na scenári: Fabio Cavalli. Kamera: Simone Zampagni. Strih: Roberto Perpignani. Hudba: Giuliano Taviani, Carmelo Travia. Hrajú: Cosimo Rega, Salvatore Striano, Giovanni Arcuri, Antonio Frasca, Fabio Cavalli a ďalší